Homília - Turíce

1 Kor 12,3-13

23.5.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Je tomu už 20 rokov, čo sa v našej vlasti konali po dlhých desaťročiach prvé slobodné voľby do orgánov nášho štátu. V r. 1948 až 1990 sa tiež voľby konávali, ale ako sa vravelo v starom vtipe, „boli to voľby ako v raji, keď Pán Boh priviedol k Adamovi Evu a povedal mu: Môžeš si vybrať“. A Adam si vybral Evu, lebo žiadnu inú možnosť nemal. Slobodné voľby spred 20 rokov znamenali, že ľudia si mohli vybrať z rôznych možností a strán. Pamätáme sa, ako sa ľudia tešili, že si odteraz už budú môcť voliť, komu veria a koho chcú. Po 20 rokoch sa však z volieb neteší už temer nik. Tí najzodpovednejší to berú nanajvýš ako voľbu menšieho zla. Prečo to takto je? V krátkosti sa dá povedať, že sa nám zatiaľ nepodarilo vytvoriť občiansku spoločnosť zodpovedných a slobodných občanov, preto ani nemáme demokraciu, ale partokraciu (moc strán).

O cirkvi na rozdiel od občianskej spoločnosti sa hovorieva, že nie je demokratická, ale hierarchická. Grécke slovo hierarchia znamená posvätnú moc, ktorá je ustanovenú Bohom. Niektorí biskupi a kňazi tým radi vysvetľujú, prečo sa v cirkvi nerozhoduje voľbami a prečo tzv. obyčajní ľudia nemôžu do diania v cirkvi veľmi hovoriť. Ak by to však takto naozaj bolo, naša cirkev by bola na tom horšie ako občianska spoločnosť. Preto ja hovorievam, že cirkev síce nie je demokratická, ale nie je ani hierarchická v zmysle posvätnej moci ľudí nad inými ľuďmi. Cirkev je rodinná, bratská a sesterská spoločnosť, kde nerozhoduje väčšina nad menšinou, ale počúvanie Boha a vzájomná úcta a láska. Ak rodinu kresťanskej cirkvi niečo spája, tak je to viera podľa Ježiša a láska v jeho duchu. To je potom tá pravá hierarchia, kde autoritou je Boh, nie ľudia odvolávajúci sa na Boha.

Sviatok Zoslania Ducha Svätého je sviatkom vzniku takejto rodiny bratov a sestier, kde každý sám za seba počuje Božiu reč a cíti sa Bohom oslovený. Podľa známeho rozprávania zo Skutkov apoštolov ľudia z rôznych krajín a národov počuli reč Ježišových apoštolov ako svoju vlastnú reč a v tej reči počuli
ohlasovanie Božích skutkov. V tej reči počuli hovoriť Boha. Z tohto prekvapenia, že cez obyčajných rybárov z Galilei môže k nám hovoriť Boh, z tejto skúsenosti, že si rozumieme, keď v nás pôsobí Boh, sa zrodila cirkev. O niečo neskôr mal podobnú skúsenosť apoštol Pavol. Prišiel medzi ľudí, ktorí boli pohanmi a niektorí z nich sa stali veriacimi v Ježiša, lebo za Pavlovou rečou spoznali obraz Ježišovho Boha, ktorý ich zaujal, zapáčil sa im. Bol to iný obraz o Bohu, ako mali dovtedy, nebol to boh strachu ani náhody ani vznešenej moci, ale Boh blízkej lásky, ktorý dožičí obyčajnému človeku účasť na svojich daroch.

Tieto dary boli istým spôsobom dôkazovým materiálom, že Ježišov Boh, ten, čo sa prejavil na Ježišovi Nazaretskom, je skutočne dobrý a mocný. Podľa Pavlovho vyjadrenia z jeho Prvého listu Korinťanom (r. 56 po Kr.) tieto dary skúsili (novo)pokrstení ľudia osobne. Pavol nazýval tieto dary aj službami alebo účinkami moci. Konkrétne spomínal dar múdrosti, poznania, uzdravovania, viery, konania divov, prorokovania, rozlišovania duchov, jazykov a ich vysvetľovania. A napokon dar lásky. Pavol nedelil kresťanov na väčších a obyčajných, ale dôrazne pripomínal: „Každý dostáva prejavy Ducha na úžitok iným.“ Nie sebe, iným. A dokreslil to obrazom nie rodiny, ale ešte intímnejším obrazom, ktorým je naše telo: Ako telo je jedno a má mnoho údov, tak aj my s Kristom tvoríme jedno telo, v ktorom ako krv prúdi Ježišov Duch.

Ak Ježišov Duch prúdi v nás aj dnes, tak spoznávame aj my dary jeho Ducha. Spoznávame ho nie v nejakých zvláštnostiach, ktoré vyhľadávajú čudnejší ľudia medzi nami, ale uprostred všedného života. Mám skúsenosť aj v našej farnosti, že mnohí bratia a sestry majú Božie dary a žijú ich radi pre iných. Sú tu ľudia, ktorí vedia poradiť, ľudia, ktorí vedia potešiť, ľudia, ktorí sa vedia rozdeliť. Tiež ľudia, ktorí vedia poučiť i takí, čo vedia prijať zodpovednosť. Jedni vedia pripraviť bohoslužbu a iní pohostenie. Iní sú zasa kritickí, a iní vedia prakticky pomôcť svojou prácou i peniazmi. Patrí sa dnes položiť si otázku: Poznám svoje dary od Boha a žijem ich na úžitok iným? Viem si uctiť dary Božie na iných ľuďoch a som za ne vďačný?

Voči občianskej spoločnosti treba byť kritickí. Nechceme moc straníkov a lobistov, ale moc ľudu. Aj voči cirkvi treba byť kritickí. Lebo ani v cirkvi nechceme moc jedných nad druhými, a to ani v mene Boha, ale len moc Boha. Tú moc, ktorá sa prejavuje v obdarovaní nás obyčajných ľudí Božími darmi – na úžitok iným. Na sviatok zrodu našej cirkvi a na sviatok našej farnosti zasvätenej Duchu Sv. prajem nám všetkým, aby sme tieto Božie dary na sebe a okolo seba objavovali, vážili si ich a rozvíjali. Pre dobro naše, našich rodín, našej spoločnosti i našej a Ježišovej cirkvi!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves