Homília - Sv. Trojica

Jer 17,5-8

30.5.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Symbolom – obrazom dnešnej slávnosti „Prvého sv. prijímania“ je strom. Čo tento obraz znamená, sme si povedali na začiatku: Mená našich detí sú v korune stromu, lebo život detí ako z koreňov vyrastá zo života rodičov, starých rodičov a z toho, čo im rodina pripravila. V strede kmeňa je Ježišov obraz. Tento obraz nám pripomína, že nestačí, aby sme boli spojení príbuzensky alebo starosťami o živobytie alebo spoločnými záujmami. Potrebujeme byť spojení aj spoločnými názormi, predstavami o tom, čo uznávame, a tým, čomu veríme. Mladí ľudia majú radi na stenách svojich izieb obrazy známych spevákov či športovcov. Ťažko by sme hľadali taký obraz, ktorý by si po vzájomnej dohode dala na stenu celá rodina od dieťaťa až po starú mamu. Nie je to však ani potrebné. To, čo nás baví, môže byť odlišné. To, čomu veríme, by však spoločné malo byť, inak by sa nám žilo veľmi ťažko, a často by to bolo úplne nemožné.

Ježišov obraz nám teda pripomína, že sme dnes spolu, lebo Ježiša uznávame za najlepšie spojivo nás všetkých. Toto spojenie je dnes viditeľné aj navonok – sme pekne oblečení, kostol máme vyzdobený, do našich rodín prišli hostia a pripravili sme si aj slávnostné pohostenie. Spojenie s Ježišom však potrebujeme najmä zvnútra, teda cez to, čo si myslíme, po čom túžime a čomu veríme. Keď to najdôležitejšie o sebe a našom živote si myslíme a veríme vďaka Ježišovi, tak potom nás naozaj spája on, jeho slovo, jeho život, túžba konať v jeho mene (v jeho Duchu).

Toto Ježišovo slovo, príklad jeho života a snaha konať podobne ako on, má ako miazga v strome prúdiť medzi rodičmi, príbuznými, priateľmi a našimi deťmi. Keď sa to darí, je strom nášho života zdravý, má mocné korene, živé konáre a prináša dobré ovocie. O takom strome sme dnes čítali aj zo Sv. Písma od proroka Jeremiáša. Človek, ktorý sa spolieha na Boha, má v ňom svoju oporu. Je ako strom zasadený pri vode, nestrachuje sa, že vyschne. Naopak, napísal prorok, taký človek, ktorý sa spolieha len na iných ľudí, je ako opustený strom na pustatine, kde sa nedá bývať. Mať priateľov a veriť iným ľuďom je dobré. Nestačí však len veriť ľuďom, treba sa aj pozrieť, čomu oni veria. Vieme si predstaviť, že by sme sa priatelili alebo dali sa s niekým dokopy len preto, že je nám samým smutno? My dospelí vieme, že nemôžeme jeden druhému priniesť do vienka len svoju samotu. To nie je dôvod na spolunažívanie, to nie je dôvod mať spolu deti, to nestačí ani ako dôvod na priateľstvo. Skutočným dôvodom môže byť len láska a viera, ktorá je v nás. Ktorá je v nás aj vďaka Ježišovi.

Do tejto viery a lásky zasväcujeme postupne naše deti. Už sa niečo od nás naučili, už sa niečo aj od Ježiša naučili. Ako to Ježiš sám povedal: Príde Duch pravdy a bude vás viesť k plnej pravde... Keď spolu s ním premýšľame, keď jeho slovo počúvame, keď sa v jeho mene stretávame, prijímame to, čo je správne, pravé a sväté a takéto prijímanie nazývame svätým prijímaním. Sväté, zaiste, nie je len tu v kostole. Stretnutia v kostole sú však pomôckou k tomu, aby sme to sväté žili v každodennom živote. Podobne ako v jednom príbehu pekár, ktorý piekol a predával chlieb. Ľudia k nemu radi chodili, lebo jeho chlieb bol dobrý. Ale chodili k nemu aj preto, lebo tento pekár sa s ľuďmi rád rozprával. Nešlo mu však o hocijaké reči. Prišiel k nemu napr. šofér autobusu a pekár si všimol, že je akýsi smutný. Tak sa ho na to spýtal. A šofér priznal, že má veľké starosti o štvorročnú dcérku, ktorá je v nemocnici. Pekár vtedy vzal chlieb z pultu, kúsok odlomil a podal šoférovi. „Zajedzme si spolu, budeme spolu myslieť na tvoje dievčatko.“ A tak mlčali a jedli spolu chlieb a mysleli na dievčatko v nemocnici. Keď do predajne vstúpila jedna pani, pekár aj ju ponúkol chlebom a povedal jej: Zajedzte si s nami, dcérka tohto pána je v nemocnici, má len štyri roky. Nech vie, že ho v tom samého nenecháme...“ Jedného rána vbehol do predajne veľmi vyľakaný mládenec a hneď zamkol dvere. „Čo zamykáš, veď ľudia si prídu kúpiť chlieb. Už aj otvor!“, povedal mu pekár. Ale chlapec odvetil: „Naháňa ma otec a chce ma zmlátiť, veľmi som ho nazlostil.“ – „No, u mňa ľudí nemlátia“, povedal pekár a odomkol. O chvíľu vstúpil do obchodu mocný chlap s veľkou palicou v ruke. Taký bol nahnevaný a spotený, že nevládal ani hovoriť. Jeho syn sa schoval zatiaľ do kúta. Ale pekár otca oslovil: „Poď, zajedz si chlieb, to upokojuje. A zajedz si ho aj so synom, to uzmieruje. A ja budem jesť s vami, aby som vám pritom pomohol.“ Po chvíli sa všetci upokojili a otec povedal synovi. „Poď, ideme domov, čaká nás robota.“

Pre pekára nebolo dôležité len to, že sa jedol jeho chlieb, ale ako sa jedol, v akom duchu. Tam, kde spolu hovoríme a jeme v Ježišovom duchu, tam sväto prijímame, tam jeme svätý chlieb, ktorý upokojuje a uzmieruje. Môžeme si len popriať, aby sme sa tak ako pekár z príbehu chceli podeliť v tomto duchu s našimi blízkymi a so všetkými, čo nás potrebujú. Naša dnešná slávnosť nech nám poslúži k tomu, aby sa nám to podarilo.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves