Keď som bol naposledy na návšteve nášho starého priateľa, 90-ročného pátra jezuitu Ferdiša, zasmiali sme sa na tom, ako pred časom odpovedal jednej mladej novinárke na otázku, či bol niekedy v živote zamilovaný. Zobral ju do jedálne pre kláštorných dôchodcov a povedal jej: „Pozrite sa, tu sedia tí, čo zamilovaní neboli.“ Mne sa vždy posťažuje, že sa s mnohými z nich nemá o čom porozprávať – „ani pohárik si nedajú, ani noviny nečítajú“. Novinári hľadajú pikantnosti, ale otázka po zamilovanosti je pre každého kresťana vážna vec. Azda aj tá najvážnejšia. Byť zamilovaný, byť zaľúbený, mať niečo rád, mať niekoho rád – to je predsa motor ľudského života. Samozrejme, nemusí ísť len o zamilovanosť muža a ženy, a normálny človek si kladie aj ďalšie otázky: Ako svoju lásku žiť, ako svojej láske zostať verný...
Možno to znie divne, ale aj kresťanstvo, vieru podľa Krista by sme mali chápať ako zamilovanosť. Kto to tak nechápe, môže sa síce stať slušným človekom, môže sa stať aj kňazom, ale nestane sa človekom, ktorého teší život. Okolo seba nešíri radosť, ale nudu, a v horšom prípade strach. Keď čítame listy apoštola Pavla, môžeme si všimnúť, že Pavol si dôsledne stojí za tým, že jeho evanjelium, ktoré zvestuje, je Boží dar, radosť a sloboda. Aby o tom ľudí presvedčil, dáva za príklad sám seba: Hovorím to ja, ktorý „som prenasledoval a ničil Božiu cirkev... ale Bohu, ktorý ma svojou milosťou povolal, zapáčilo sa zjaviť vo mne svojho Syna.“ (Gal 1,15) Teda Pavol vysvetľuje, že zmena, ktorá sa s ním udiala, zmena z mravokárcu až náboženského nenávistníka na ohlasovateľa radosti, slobody a Božej lásky, je vysvetliteľná jedine skúsenosťou tejto lásky, ktorou bol obdarovaný.
Milosť je pomenovanie pre lásku, ktorú si nezaslúžime, a ktorá je nám predsa darovaná. Preto slovom milosť označujeme najmä Božiu lásku. Aby sme ju mohli zažiť, treba podobne ako vo vzťahu medzi ľuďmi splniť určité predpoklady. Človek, ktorý nemá rád sám seba, človek, ktorý sa podceňuje, ktorý je zablokovaný, ťažko sa nejakej láske vôbec otvorí. Láska je totiž neistota, nie poriadok. Láska, aby bola láskou, musí vymýšľať, musí reagovať na druhého, musí byť tvorivá; poriadok byť tvorivý nemusí. Pre Pavla to bol úžasný objav, že spravodlivosť pred Bohom pochádza z lásky, ktorou nás Boh obdaroval, a nie z našej (často márnej) námahy splniť si všetky povinnosti. Tento objav hlásal ako evanjelium , ktorému kto uverí, zachráni si život. Tomuto jeho posolstvu uverili aj obyvatelia Galácie (v dnešnom Turecku). Im Pavol asi r. 56/57 napísal svoj list ako obranu svojho posolstva. Bráni v ňom vášnivo vieru podľa Krista ako vieru z milosti proti náboženstvu zákona, s ktorým prišli Galaťanov znepokojovať a od Krista ich odlákať niektorí židia.
O niekoľko riadkov nižšie po dnešnom úryvku z Listu Galaťanom nájdeme známe apoštolovo vyznanie: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“ (Gal 2,20) Všimnime si, že Pavol nepíše, žeby on najprv Boha miloval. Vyzerá to tak, že pred svojím obrátením nemiloval ani iných ľudí a na rozdiel od iných apoštolov sa ani neoženil. Možno aj preto tak veľmi prísne bral náboženstvo a bol ochotný ľudí aj prenasledovať. Takže Boh ho takpovediac musel zhodiť z koňa a buchnúť o zem, aby ho zobudil. Trvalo to potom ešte dlhé roky, kým si to Pavol v sebe zrovnal a uveril, že on, ktorý nemiloval, je dokonca Bohom milovaný.
Na prvý piatok mávame meditácie v našom kostole za obnovu cirkvi. Už dlhší čas používam pri tejto príležitosti knihu írskeho jezuitu Michaela Paula Gallaghera „Slobodní veriť“ (Dobrá kniha, Trnava 2002). Naposledy som od neho citoval, že agnostici – teda ľudia popierajúci možnosť náboženskej viery – zväčša nikdy neboli zamilovaní. O súvislosti medzi rozumom a vierou Gallagher píše, že viera je poznaním alebo skutkom rozumu, ale nie chladného nemilujúceho rozumu, lež poznaním zrodeným z lásky. Pre naše konanie potom platí – a je jedno, či ide o výchovu detí ku kresťanskej viere alebo o zvládnutie staroby alebo o rozhodovanie sa v politických voľbách – že niečo dobré vznikne len tam, kde sami zažijeme, že sme pochopení, prijatí a milovaní, a potom túto skúsenosť( tak ako Pavol) túžime odovzdať aj ďalej.
Tí, čo sa tejto skúsenosti nikdy neotvorili, ani nikdy nemilovali (a je temer jedno, či ženu či deti či priateľov alebo Boha). Preto zo seba ani v náboženskej oblasti nemôžu nič iné vydolovať ako zákon a strach. Povedané s pátrom Ferdišom – „nečítajú noviny, nechutí im víno a neboli zamilovaní“. My si poprajme, aby nás Boh zmenil tak ako Pavla – alebo ak už zmenení a vďační sme – aby sme si lásku a Božiu milosť natrvalo uchovali.