Keď sa rozpráva o talentoch, azda každého najskôr napadne, že sa hovorí o osobitných schopnostiach, ako je napr. talent na cudzie jazyky, hudbu či šport. V Ježišovej dobe sa slovom talent označovali peniaze. Dočítal som sa, že jeden talent obsahoval asi šesť tisíc drachiem (drachma bola grécka mena). Denár bol zasa rímsky peniaz, o niečo slabší ako drachma. Jeden denár dostávali robotníci v tej dobe za celodennú prácu, napr. vo vinohrade alebo pri kopaní kanálov. Ak teda jeden robotník za rok mohol zarobiť približne 350 denárov čiže 250-300 drachiem, tak na jeden talent zarábal asi 20 rokov. Jeden talent bola teda dosť veľká suma, nehovoriac o 10 talentoch. Kto by sa chcel viac pohrať s číslami, môže na prepočítanie použiť kalkulačku, čo sme nedávno dostali z Národnej banky... Ja si nateraz vystačím s poznámkou, že ak Ježiš vo svojom podobenstve narábal s takými veľkými číslami, akoby už tým naznačoval, že hovorí o hodnotách nevyčísliteľných.
Ktoré sú tie nevyčísliteľné hodnoty? Ježišovo podobenstvo sa nachádza v 25. kapitole Matúšovho evanjelia spolu s príbehom o družičkách, čo chceli ísť na svadbu (niektoré to stihli, iné nie), a príbehom o poslednom súde. Po týchto rozprávaniach v Matúšom evanjeliu nasleduje rozprávanie o Ježišovom utrpení a smrti. Každý príbeh z 25. kap. teda prináša výzvu, aby Ježišovi učeníci boli pripravení na veľkú životnú skúšku, v ktorej môžu i nemusia obstáť. Výsledok nezáleží len od ich dobrej vôle, ale aj od ich premýšľania, tvorivosti, pozornosti voči danej situácii a konkrétnym ľuďom. Evanjelium nazýva správny postoj aj bedlivosťou. Vojsť do radosti Pána, byť s ním na radostnej hostine (v Božom kráľovstve), možno len vtedy, keď je učeník, ktorému Pán zveril veľké hodnoty, bedlivý, čiže keď rozvíja zverenú hodnotu.
Tou hodnotou je samotný ľudský život, ale v chápaní Matúšovho evanjelia ide najmä o hodnotu Božieho kráľovstva, toho pokladu, ktorý priniesol Ježiš a zveril ho svojim učeníkom. Ježišovo Božie kráľovstvo je pre nás kresťanov trvalá téma, ktorú nesmieme zúžiť na cirkev ako inštitúciu alebo na nejaké poučenia. Skôr ide o samotný život, ako ho žijeme a chápeme. Pre Ježiša bolo Božie kráľovstvo slovo i prax, niečo, čo sa ľuďom páčilo, cítili sa v tom šťastní, ale súčasne to bol poklad v ohrození. Ohrozenie prichádzalo zvonka, tak ako pre Ježiša bolo prichystané odsúdenie a smrť, ale ešte viac prichádzalo zvnútra – z obmedzeného ľudského zmýšľania. Aby niekto tieto ohrozenia zvládol, potrebuje byť odvážny a tvorivý ako tí dvaja služobníci, čo rozmnožili svoje talenty. Zvládnutie ohrozenia sa naopak vylučuje s postojom človeka, ktorý zakopal zverený poklad. V prípade, že ide o finančný poklad (ako v prípade ľudí, čo si schovali peniaze pod perinu a nezverili ich finančným fondom), možno občas (hoci výnimočne) hovoriť o múdrom správaní. Ale ak ide o náš život, alebo presnejšie o koncept nášho života ako Božieho kráľovstva, nemožno talent zakopať a nechať ho v nehybnosti, lebo to znamená rezignovať na samotný život. Ježišov príbeh upozorňuje, že rezignuje ten, kto žije v strachu, kto si Boha a iného človeka predstavuje ako tvrdého a nežičlivého súpera či pána. Inak povedané, nezvláda život ten, kto prepadne komplexom, kto má prekrútenú predstavu o sebe, iných ľuďoch a najmä Bohu. Taký človek je netvorivý, nežije, len vegetuje alebo parazituje na živote.
Výzvu na rozvíjanie talentov ako osobitných schopností adresujeme zvlášť mladým ľuďom. Pred nimi je celý život a riešenie veľkých tém a úloh, od nich sa preto zvlášť čaká, že svoj talent nezakopú, ale rozvinú. Výzvu na rozmnoženie talentov ako pokladu, ako konceptu života podľa Božieho kráľovstva však Ježiš neadresoval len mladým, ale aj starším. Všetci sme povolaní život nepremárniť, ale zveľadiť. Včera som videl na televíznej stanici LUX záznam z prejavu Jána Figeľa, slovenského eurokomisára. Vo svojom prejave viackrát zdôraznil, aby slovenskí kresťania nelamentovali, aby len nekomentovali Európu a svet, ale pracovali pre lepší, „kresťanskejší“ svet. Skončil tým, že Boh nám dal veľké dary, ktorými sú rozum, sloboda a schopnosť milovať. Tieto dary – to je vlastne ten veľký Ježišov talent, ktorý sa nesmie zakopať, ale ktorý treba rozvíjať, ustavične zveľaďovať.
V knihe Garyho Chapmana pod názvom „Päť jazykov lásky“, ktorú mi ako podklad na mládežnícke omše dali mladí ľudia z našej farnosti, sa po prvom jazyku lásky, ktorou je schopnosť uistiť o láske, spomína ako ďalší jazyk schopnosť dávať darčeky. Dôležitý nie je samotný dar, ale vzťah, ktorý je ním vyjadrený. Dávať správne dary predpokladá všímať si ľudí, na ktorých nám záleží, počúvať ich, čo ich teší a trápi. Dar nemožno vnucovať, len ponúkať. Autor knihy pripomína, že ľuďom, ktorí po láske túžia, ale zatiaľ ju nezažívajú, treba dodať odvahu, aby sa jazykom lásky učili. Nemusíme ovládať na rovnakej úrovni všetky jazyky lásky, ale najmä ten, ktorému rozumie môj najbližší. Ježiš by dodal, že tomu všetkému predchádza chápanie života ako hodnoty, ktorá zostane hodnotou len vtedy, keď vnímame ohrozenia nášho života, ale sa ich nezľakneme, lež napriek všetkému svoje hodnoty – najmä rozum, slobodu a schopnosť milovať rozvíjame. Nech nám k tomu účinne pomáha aj naše spoločenstvo mladších i starších, naša modlitba a naše priateľstvo!