Homília - 19. nedeľa cez rok (C)

Hebr 11,1-12

8.8.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Jeden náš slovenský denník zaviedol odnedávna vo svojom sobotňajšom vydaní rubriku s názvom: Viera. Podľa obsahu uverejňovaných článkov redakcia zjavne myslí vieru náboženskú. Texty v rubrike sa však náboženskej viery týkajú dosť voľne, takže rubriku by azda lepšie vystihoval názov: Cirkevné pikantnosti.

O viere sme počuli aj v dnešnom druhom čítaní zo Sv. Písma. Text čítania pochádza z 11. kapitoly Listu Hebrejom. Autor tohto textu sa zaujímavo vyjadruje, že „viera je základom toho, v čo dúfame, a dôkazom toho, čo nevidíme“. Potom autor textu uvádza aj viaceré príklady ľudí, ktorí žili z viery – zvlášť sú spomenutí Abrahám a jeho manželka Sára. Títo ľudia žili z viery ako z akéhosi motora, ktorý ich ťahal dopredu, aby išli tam, kde by ich samých nenapadlo ísť, a dospeli k tomu, o čom by sa im ani nesnívalo.

Keď zostaneme pri vyjadrení, že „viera je základom toho, v čo dúfame, a dôkazom toho, čo nevidíme“, môžeme si uvedomiť, že viera sa tu chápe ako to, čo človeka ťahá do budúcnosti. Budúcnosť je to, čo nevidíme, a viera nám predsa umožňuje túto budúcnosť spoznávať a spoluvytvárať. Podobný význam má výrok, že viera je základom nádeje. Nádeje si tiež robíme smerom do budúcnosti, a to ako budúcnosti, na ktorú sa tešíme, nie ktorej sa obávame. Treba ešte doplniť, že táto viera nesmeruje do budúcnosti ako nejaké všeobecné snívanie, ale ako vzťah. „Vierou poslúchol Abrahám, keď ho Boh povolal“ (Hebr 11,8), píše sa v liste. Viera je teda vzťah k Bohu a prejavuje sa vtedy, keď Boh oslovuje a volá. A zmysel tejto viery je, aby sme naozaj šli dopredu – tam, kam nás Boh volá, a tak, ako nás volá.

Ísť do budúcnosti – to sa môže zdať samozrejmá vec, zvlášť pre mladých ľudí, ktorí si budúcnosť predstavujú ako jednoduchú následnosť dní, týždňov, mesiacov a rokov. V tomto prípade však môže ísť len o tzv. evolučný optimizmus, kde každý nový deň sa pokladá za lepší ako deň včerajší len preto, že je nový. Nový deň však, ako dobre vieme, môže byť aj dňom, ktorý je síce nový, ale nič nové neprináša, lebo sa motáme v kruhu. Život ako pohyb v kruhu však nie je skutočná budúcnosť. V tejto súvislosti si spomínam na výrok, ktorý, myslím, pochádza od francúzskeho filozofa židovského pôvodu Emmanuela Lévinasa: Na začiatku európskych dejín sú dva príbehy pútnikov – Odysea a Abraháma. Odyseov príbeh sa naplní v tom, že sa vráti domov, na miesto, z ktorého kedysi odišiel do trójskej vojny. Abrahámov príbeh sa naplní v tom, že nepozerá späť a domov sa nevráti. Keď sa Odyseus pýta, prečo sa mu podarilo vrátiť domov a jeho druhom nie, dostalo sa mu odpovede, že bohovia tak rozhodli. Keď sa Abrahám pýta svojho Boha, ako skončí, dostane odpoveď: Neboj sa, len ver a choď. Zdalo by sa, že Boh Abraháma neberie vážne: Len ver a choď! V tejto chvíli však vznikli dejiny ako slobodná tvorba, nie nutnosť, povie Lévinas. Už nie bohovia a osud, ani nie márne úsilie bájneho Syzifa určujú zmysel/ nezmysel nášho života, ale viera, v ktorej kráčam so svojím Bohom, v ktorej objavujem kam a ako ísť, v ktorej mám všetko otvorené.

List Hebrejom vznikol niekedy v r. 80-90. Nepoznáme jeho autora; asi to bol niekto blízky apoštolovi Pavlovi, určite človek vzdelaný a znalec Starého zákona. List Hebrejom nie je skutočným listom, ale homíliou, kázňou. A nebol ani napísaný Hebrejom (Židom) , len sa tak nazýva podľa svojho obsahu, keďže sa autor často opiera o poznatky Starého zákona. Text vznikol na povzbudenie kresťanov, aby sa nezľakli prenasledovania a aby svoju vieru videli práve ako záruku cesty do budúcnosti, a to aj poza smrť.

Ako my chápeme svoju vieru? Je pre nás viera v Boha podľa Ježiša Krista len zaradením do tradície alebo je cestou do budúcnosti? Alebo je pre nás viera označením úplne všetkého, čo sa nejako obtrie o náboženstvo a cirkev, tak ako sa to berie v bežných novinách? Takéto texty nemožno brať celkom vážne, ba ani názory katolíckych kňazov v nich. Sú totiž často vytrhnuté zo súvislostí alebo sú nedomyslené. Ani ja všetko nedomyslím a nedopoviem. Keď sa však opakovane spolu stretávame, keď sa opakovane počúvame, keď sa spolu učíme Boha počúvať, postupne domyslíme a dopovieme to podstatné. Potom už nekomentujeme zboku, ale ideme spolu do otvorenej krajiny našich životov. A práve vtedy zažijeme skutočnú abrahámovskú, ježišovskú, biblickú vieru.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves