Homília - 34. nedeľa cez rok - sviatok Krista Kráľa

Mt 25, 31-46

23.11.2008, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V ostatných týždňoch sa vo viacerých európskych krajinách pripomínalo 90. výročie ukončenia prvej svetovej vojny. Z pamätníkov tých čias už temer nik nežije, ale dôsledky tej veľkej vojny znášame podnes. Prvá svetová vojna bola tzv. zákopová – vojaci na frontoch bojovali proti sebe celé mesiace v zákopoch a z vojenského hľadiska bolo čoraz jasnejšie, že sú posielaní na smrť bez šance na rozhodujúce víťazstvo. Popritom civilné obyvateľstvo trpelo chorobami a hladom. Vojnu vlastne neukončilo víťazstvo vojsk na frontoch, ale zúfalstvo na frontoch i v zázemí. K dôsledkom prvej svetovej vojny patril nielen rozpad viacerých veľkých štátov, ale aj rozklad dovtedy uznávaných morálnych zásad. Mnohí ľudia opustili kresťanské cirkvi a vieru. Niektorí intelektuáli začali v tej dobe presadzovať ideál nenáboženského humanizmu. Zdalo sa im, že ten náboženský je falošný alebo že vôbec nejestvuje.

Ako dnes počúvame z Matúšovho evanjelia, cirkev dnes vo svojej liturgii prichádza s Ježišovým príbehom o humanizme. Tento príbeh niekedy nazývame aj podobenstvom o poslednom súde. Kresťanstvo, ktorá sa hlási k Ježišovi ako k pravému svedkovi Boha a Božiemu predstaviteľovi na zemi, vidí dnes Ježiša ako Krista, ako kráľa a sudcu, ktorý rozhoduje o osude ľudí a národov. Podobenstvo prináša dôležitú zvesť o tom, ako tento Boží kráľ a sudca rozhoduje. Tým kritériom, tým paragrafom nie je nič iné ako humanita, ľudskosť, normálna ľudská ohľaduplnosť voči trpiacemu človeku.

Skutky, ktoré podľa kráľa-sudcu činia človeka spravodlivým, sú pomerne jednoduché: podať pohár vody, prijať cudzinca na ceste, podeliť sa o šatstvo s chudákom či navštíviť chorého. Ide o skutky, ktoré občas konáme, aj keď, zaiste, nie vždy, kedy by sa patrilo. Podľa podobenstva zostali ľudia prekvapení – tí napravo i naľavo, požehnaní i zlorečení: Pre také drobné skutky máme byť posúdení, ba aj odsúdení? Záverečný Ježišov výrok znel jasne: „Čokoľvek ste neurobili jednému z tých najmenších (najbiednejších, najzraniteľnejších), ani mne ste neurobili.“ (Mt 25, 45) Takmer by nás to malo desiť. Myslím však, že tu nejde o puntičkárstvo. Nik z nás by nebol spravodlivý, ak by sme mali byť súdení podľa každého punktu, každého momentu, v ktorom sme zlyhali. Dôležitý (ako vždy) je základný postoj či pochopenie. Vieme, ako sa Matúšovo evanjelium vytrvalo vyrovnáva s farizejským konceptom nábožnosti a spravodlivosti. Podobenstvo o poslednom súde je u Matúša tým posledným „klincom do rakve“ židovskej farizejskej nábožnosti. A zrozumiteľné je práve na pozadí tohto vyrovnávania sa s farizejstvom. Nie punktičkárske zachovávanie stoviek predpisov „kóšer zákona“, ale humanita, ľudskosť rozhoduje pred súdom Jahveho! Týmto sa táto humanita líši aj od nenáboženského intelektuálskeho humanizmu. S týmto ideálom stojíme naozaj pred vážnym súdom, súdom Božím, nielen pred aktuálnym ľudským konsenzom.

V súčasnosti, 90 rokov po prvej svetovej vojne, sa mnohí kresťania pohoršujú nad tým, koľko je neveriacich, povrchných, materialistických a sebeckých ľudí. Aj mňa táto skutočnosť veľmi trápi. Nepotrebujem sa však hnevať na neveriacich liberálov, ani na ateistov či komunistov. Neveriaci liberalizmus, ateizmus i ten komunizmus sa v našej Európe predsa nerozšírili len tak, ale v mnohom ako dôsledok sklamania až zúfalstva, ktorého príčinou boli ľudia z našich kresťanských národov. Preto dnes nestačí len hovoriť, že kresťanská morálka zabraňuje pred úpadkom do barbarstva a neľudskosti. Toto presvedčenie treba dokázať skutkami, ktoré dosvedčia, že výsledkom viery v Boha Ježišovho nie je ďalšie farizejstvo, ale pravá ľudskosť. Katolícka cirkev nedávno vyhlásila za blahoslaveného posledného cisára Rakúsko-Uhorskej monarchie, cisára Karla Rakúskeho. Zvlášť v jeho rodnom Rakúsku bola táto udalosť prijatá kontroverzne. Zdalo sa, že blahorečením cisára, cirkev odobruje konanie mocných počas prvej svetovej vojny. Skutočnosť je však dosť iná. Náš posledný cisár a kráľ bol úprimne nábožný človek, ktorý cítil s trpiacimi ľuďmi. Keď r. 1916 prevzal úrad, na základe vlastnej skúsenosti s utrpením ľudí na frontoch i v zázemí sa okamžite usiloval o mier, ale narazil na odpor vlastných politikov a generálov, ako aj na nezáujem nepriateľských krajín. Všetci títo ľudia žili stále v ilúzii o veľkých ziskoch po svojom víťazstve. Napokon cisár Karl Habsburg skončil ako neúspešný vladár a zomrel vo vyhnanstve aj preto, že odmietol použiť násilie a manipulácie na udržanie svojho postavenia. V tom sa tento náš posledný vladár stal podobným Kristovi, nemocenskému Kráľovi.

Bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský z príležitosti svojich 50. narodenín poskytol rozhovor Katolíckym novinám. Na otázku, ako má cirkev vydávať svedectvo o svojej viere v často neprajnom, nekresťanskom prostredí našej Bratislavy, odpovedal: „Dá sa nad tým zvíťaziť iba vlastným svedectvom, niekedy až extrémnym svedectvom ochoty trpieť a napriek tomu nestratiť lásku.“ Nech je to dnes na sviatok Krista Kráľa aj naše želanie a vyznanie – táto túžba žiť lásku, žiť humanitu až do konca vo vernosti nasledovania Ježiša, nášho Brata a Kráľa.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves