Homília - 31. nedeľa cez rok (C)

2 Sol 1,11-2,3a

31. 10. 2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pred tromi týždňami sme v našej farnosti mali slávnosť birmovania. Hosťom bol u nás pán generálny vikár, ktorý sa počas kázne snažil povzbudiť mladých ľudí, aby brali vážne svoju vieru a zostali verní cirkvi. Jeden z priateľov, ktorí jednu skupinu viedol k birmovke, dával počas jeho kázne dobrý pozor, a tak spočítal, že pán vikár asi 27 krát spomenul v kázni slovo cirkev, ale Ježišovo meno vraj ani raz. Obával sa, ako mladí ľudia prijmú slová kázne, či im to neznie príliš cudzo. Po birmovke mu však viacerí hlásili, že to bolo super, a tak si povedal: Duch Svätý funguje! Počas dvoch ostatných nedieľ sme zasa počúvali pátrov jezuitov, ktorí u nás viedli farské misie. Keď som videl po prvý raz návrh ich hustého programu, mal som obavy, ako to dopadne, ale keď som počul, koľko ľudí čakalo každý deň na spoveď alebo rozhovor, tiež môžem povedať: Duch Svätý funguje!

Aby sme sa však vrátili od vtipných poznámok k realite, treba si povedať, že pre kresťana je naozaj stredobodom všetkého Ježiš a správny postoj k nemu. Apoštol Pavol v úvode do Druhého listu Solúnčanom píše, že mu záleží najmä na tom, aby „meno Pána Ježiša bolo oslávené“ v solúnskych kresťanoch a oni v ňom. Takže o Ježišovi netreba len pekne hovoriť, ale treba žiť v nasmerovaní na Ježiša, presnejšie, ísť v ústrety jeho príchodu a stretnúť sa s ním tak, aby sme sa s ním zjednotili. Slov. preklad z gréčtiny hovorí, že „aby sme sa zhromaždili okolo neho“, ale v skutočnosti nejde o zhromaždenie, ale zjednotenie, stotožnenie sa s Ježišom.

Základom kresťanskej viery je nasledovanie Ježiša. Toto nasledovanie však nie je napodobňovanie, ani kráčanie v čase za ním. Keď hovoríme o nasledovaní, myslíme duchovné stotožnenie sa, prijímanie Ježišovho zmýšľania a snahu o skutky v jeho duchu. Apoštol Pavol toto nasledovanie nazýval aj cestou v ústrety Ježišovi, prípravou na jeho príchod. Boh má iniciatívu v Ježišovi voči nám, a my, keď sme oslovení, vydávame sa na cestu, aby sme sa s ním stretli. Čo znamená toto stretnutie prakticky, o tom sme hovorili počas prípravy na birmovku, o tom sme počúvali počas farských misií a o tom je najmä náš bežný život. Novšie sa teologicky hovorí, že kresťanstvo netreba chápať v prvom rade ako svetonázor či morálne učenie, ale ako životný štýl.

Pavol napísal svoj druhý list solúnskym kresťanom asi na prelome rokov 51/52 po Kr. a písať ho mal najmä preto, že niektorí kresťania pochopili jeho reč o príchode Pána Ježiša ako prísľub blízkeho konca sveta a bezbolestné vyriešenie všetkých problémov. Pavol im chcel vysvetliť, že kresťanstvo nespočíva v lacnom očakávaní príchodu Pána Ježiša, ale v užitočnej, poctivej práci, pričom majú kresťania múdro hodnotiť udalosti vo svete, aby posúdili, čo je od Boha a čo je od Zlého. Žiť duchovne nasmerovaný na Ježiša, poctivo pracovať, starať sa o svet a byť múdrym analytikom udalostí, ktoré žijeme – to všetko je kresťanský životný štýl. Minulú nedeľu na druhej sv. omši páter jezuita spomínal príbeh mladého Tomáša z knihy Johna Powella „Láska bez podmienok“ (Portál, Praha 1998). Autor knihy ten príbeh sám zažil, a na želanie Tomáša aj zapísal pre iných. Keď bol Tomáš ešte Powellovým študentom, vyslovoval často rôzne pochybnosti o Bohu, a Powell mu mal raz povedať: Tomáš, vy nenájdete Boha, on si nájde vás! Tomáša si skutočne našiel Boh, keď mládenec vážne ochorel a súčasne sa otvoril láske a lásku prejavil svojim blízkym. Keď som ten príbeh počúval, napadlo ma, že niekto to môže porozumieť tak, že Boh si nás nájde vtedy, keď sa stane niečo zlé, napr. keď vážne ochorieme. To by však bola veľká chyba, ak by sme to takto rozumeli. Vyhrážka, že „počkaj, Boh si ťa nájde!“, nie je podkladom Tomášovho príbehu a už vôbec nie kresťanskej viery. Tým podkladom je skúsenosť, že Boh si nás nájde a my sa otvoríme láske. Môj dodatok je, že Boh si nás najčastejšie nájde uprostred obyčajného života, nie až na pokraji.

Krásne to vystihol Dietrich Bonhoeffer, keď mesiac pred svojou smrťou v nacistickom žalári napísal: Boha stretávame uprostred, nie na pokraji života. Napísal to ako človek a čestný kresťan, ktorý sa dostal na pokraj života preto, že sa postavil proti Hitlerovi. Pochopil totiž, že Boh sa nám nedáva až vtedy, keď všetko strácame, ale najmä vtedy, keď uprostred svojho života poctivo pracujeme, múdro analyzujeme udalosti vo svete a uprostred svojich vzťahov usilujeme sa žiť to, čo žil Ježiš: Lásku bez podmienok. Nech je to, milí priatelia, aj náš životný štýl!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves