Homília - 33. nedeľa cez rok (C)

2 Sol 3,7-12

14.11.2010, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Z času na čas sa v našej verejnosti otvorí debata o odluke cirkvi od štátu. Odluka je právny termín pre situáciu, keď cirkvi priamo nedostávajú finančné príspevky zo štátneho rozpočtu a v zásade si všetko financujú samy (čo však nemusí vylučovať iné formy podpory; napr. v Nemecku cirkvi dostávajú príspevok na kultúrne pamiatky v ich vlastníctve). U nás oficiálne odluka nie je, takže cirkev dostáva priamo od štátu financie na veľmi skromné mzdy pre kňazov v praktickej službe a tiež na chod kancelárií biskupských úradov. Inak si všetko cirkvi aj u nás financujú samy – výdavky na činnosť a prevádzku, odmeny pomocníkov a zamestnancov vo farnostiach, rekonštrukcie budov, prípadné novostavby a pod. Nie je celkom pochopiteľné, prečo debata o odluke vždy u nás skončí prv, akoby naozaj začala, a zvlášť nie je pochopiteľné to, prečo tento nejasný stav vyhovuje vyšším predstaviteľom cirkvi.

Keď si dnes premyslíme slová apoštola Pavla z Druhého listu Solúnčanom, možno si lepšie uvedomíme, prečo by nám súčasná (finančno-právna) situácia cirkvi v našom štáte vyhovovať nemala. Kresťanstvo sa na počiatku prejavilo ako viera, ktorá prináša nádej na zmenu „zlého“ sveta, na ukončenie toho, čo je biedne a hriešne na ľudskej existencii, a celkovo na premenu k takému životu, ktorý bude „kráľovstvom pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky a pokoja „ (prefácia na sviatok Krista Kráľa). Apoštol Pavol ohlasoval uskutočnenie tejto nádeje ako dôsledok príchodu Ježiša Krista: Kristus príde a zachráni nás! Niektorí spomedzi kresťanov však jeho príchod pochopili ako podnet k tomu, aby viac nepracovali, nestarali sa o budúcnosť – osobnú i spoločenskú. Preto sa apoštol v Druhom liste Solúnčanom tvrdo vyjadril: „Kto nechce pracovať, nech ani neje!“

Mylné postoje, ktoré Pavol kritizoval v liste, nepochádzali z obyčajnej lenivosti. Boli dôsledkom naivných predstáv o Kristovom príchode – že stačí sa modliť a nezašpiniť sa so zlým svetom a Kristus čoskoro príde a všetko vyrieši. Eufóriu však ľahko striedala rezignácia, a tak nádej na zmenu (ohlasovanú kresťanmi) ľahko mohla vyjsť na posmech. Preto Pavol zdôrazňoval, že viera v Krista je nezlučiteľná s príživníctvom a že kresťania Krista a jeho moc privolávajú tým, že zo sveta neutekajú, ale žijú v ňom inak, čo okrem iného znamená i poctivo pracovať na vlastné živobytie i na úžitok blížnym. Aby to Pavol podčiarkol, dal za príklad vlastné správanie, keď nevyužil pohostinstvo cirkevných obcí, ktoré založil, a živil sa namáhavo vlastnou prácou. Vieme, že Pavol okrem vyšších škôl, ktoré mal, vyučil sa aj remeslu – tkal stany. Pavlov príklad bol o to krikľavejší, že remeslo v antike nebolo vo veľkej úcte; Gréci si vážili „lepšie“ povolania, ku ktorým patrilo filozofovanie a politika, potom obchod a vojenstvo, a až na koniec remeselná práca. Za ňou bola už len práca otrokov.

Ako sa dnes živíme my, naši kňazi a naša cirkev? Žijeme z cudzej alebo vlastnej práce? Ja osobne sa, podobne ako Pavol, nebojím povedať, že nie som platený za hlásanie evanjelia. Ak som za niečo úradne platený, tak za manažovanie farnosti, za starosť o celý majetok a činnosť, čo si vyžaduje veľa námahy a času. Cirkev takéto manažovanie potrebuje, ale mala by to robiť inak; jednak, že naši kňazi, čo sa týka materiálneho zabezpečenia, žijú len „naverímboha“, a súčasne to kazí veriacich, ktorí žijú v omyle, že hmotné veci cirkvi sú zaistené aj bez ich spoluzodpovednosti. Niekedy táto (ne)spoluzodpovednosť a naivita má až trápnu podobu. Dlhodobo si všímam si, že nám vyrástli ľudia, ktorí berú cirkev ako svoje čiastkové zážitkové prostredie, ale nechápu svoj podiel zodpovednosti za cirkev. Kým starší ľudia si pokladajú za povinnosť prispievať na spoločné potreby cirkvi, mladší, aj dobre vzdelaní ľudia, žijú v ilúzii, že cirkev je finančne zaistená aj bez ich prispenia.

Nedávno som bol v Prahe na stretnutí, kde sa hovorilo na tému: „Cirkev a občianska spoločnosť.“ Ubytovaní sme boli na Břevnově, kde pred tisíc rokmi sv. Vojtech postavil prvý kláštor v Čechách. Miestny benediktínsky kláštor plnil v stredoveku rôzne služby pre spoločnosť – od ekonomických cez kultúrne a vzdelávacie až po sociálne. Tým bola daná aj dôveryhodnosť reči cirkvi o Bohu. Hovorili sme o tom, ako sa za komunizmu ťažko rodila podpora biskupov pre také aktivity, ako bola Charta 77. Nepáčilo sa im, že veriaci sa majú spájať v boji za slobodu s neveriacimi. Keď tento zápas za slobodu však cirkev prijala za svoj, získala cirkev v občianskej spoločnosti úžasnú autoritu. Jeden z nás sa spýtal prof. T. Halíka, čo by malo byť hlavným prejavom služby cirkvi voči svetu dnes. Po krátkom premýšľaní odpovedal, že solidarita. Cirkev by mala byť znamením a priestorom solidarity pre dnešných ľudí, ktorí žijú v atomizovanej, individualizovanej a sebeckej spoločnosti. Ak to dokážeme, ľahko sa odlúčime od štátu, zostaneme však mocne prítomní v spoločnosti – ako nositelia nádeje, ktorú svet sám vyprodukovať nedokáže, ale ani bez nej existovať nemôže.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves