K našim najčastejším výhovorkám patrí: „Nedá sa inak, taká je doba“. Doba, život toho veľkého sveta, nás sprevádza, obklopuje, niekedy priam drží pod krkom. Táto doba sa, isteže, občas aj mení. Mnohí ľudia, najmä mladí, očakávajú zmeny s nádejou. Len treba rozlišovať, lebo zmeny sú rôzne. Iluzórne (napr. striedanie politikov pri moci), kalendárne (kde ide o prírodné cykly), a potom dejinné. Politickú zmenu radšej neoslavujem, kalendárnu na Nový rok a dejinnú by sme mohli osláviť dnes na Prvú adventnú nedeľu.
Kresťanský Nový rok je vlastne táto Prvá adventná nedeľa. Pri povrchnom pohľade sa tiež opakovane vracia, podobne ako prvý január. Nevracia sa však preto, aby nám pripomenula, že opäť sme o rok starší, ale preto, aby nám zvolala viac do srdca ako do ucha: „Zobuďte sa! Nekonajte skutky tmy, ale skutky svetla! Oblečte sa do Pána Ježiša Krista!“ Takýmito a podobnými slovami apeloval apoštol Pavol kedysi na kresťanov v Ríme. Dnes by sme povedali: Prestaňme sa vyhovárať na okolnosti (politikov, povahu ľudí, dobu), prestaňme hrešiť a vyjasnime si, čomu veriť, a potom podľa toho aj konajme.
Apoštol nechápal to zobudenie sa, ku ktorému vyzýval, len ako výsledok dobrého predsavzatia či pevnej vôle. Chápal to ako dôsledok novej doby, ktorá nastala v Kristovi. Pritom vychádzal z predstavy, ktorá bola pôvodne židovská. Podľa tejto predstavy starý vek, starú zlú dobu (gr. eón) má nahradiť doba nová, ktorú spôsobí Boh. Kresťania na rozdiel od židov uverili, že táto nová doba už nastala v Ježišovi. Nenastala tak, žeby z tej starej nič ďalej nepôsobilo; popri nej však Boh v Kristovi tvorí novú dobu a novú moc. A nás pozýva túto novú dobu spoluvytvárať. Aj v tomto ohľade nejde o niečo, čo sa opakuje ako javy v prírode (striedanie ročných období), ale ide o dejinnú zmenu. Dejiny sú to, čo je jedinečné, čo tvoria ľudia, čo môže i nemusí nastať. Preto je také dôležité vyjasniť si, do čoho ideme, ako aj to, ako chceme dejiny tvoriť, ako tú dobu meniť. Problémom býva, že zjednodušene rozlišujeme svoj osobný život a dobu, v ktorej žijeme. Zdá sa nám, že ten osobný život je naozaj náš, že naň máme vplyv, a doba, že je „to“ mimo nás. Preto sa väčšina ľudí snaží žiť aspoň osobný život ako svoj, „po svojom“.
Biblia takto nerozlišuje. Jednotlivé ľudské životy a daná doba tvoria celok. Vzájomne sa podmieňujú a prelínajú. Podľa našej viery sám Boh vytvára novú dobu, teda rámec nášho života, a je potom na nás, či ho chceme počuť, či sa ním necháme osloviť alebo nie. Preto neplatí: ži si „po svojom“, ale: ži bedlivo čiže múdro a správne. Aby sme to dokázali, rozlišujme, akú dobu chceme žiť, pod akou mocou, pod akým vplyvom... Pavol prijatie pozitívneho vplyvu nazval „oblečením do Ježiša Krista“. Samozrejme tým nemyslel nejaké šaty, ale celkové poctivé pretvorenie nášho zmýšľania a konania. Podľa teológa Karola Nandráskeho ide vlastne o výber medzi životom v strachu (o seba) a prekonaním strachu dôverou v Boha. Veriaci človek je ten, ktorý ten strach s Ježišom prekoná, neveriaci ten, čo ďalej žije v strachu, že niečo prepasie – veď „sa žije len raz“. Preto sa nerozhodne, neriskne nič nové a moce sa okolo úpadkových záležitosti tohto sveta bez toho, aby svet (a seba) pohol niekam dopredu. Bude ponechaný (ako o tom hovorí metafora dnešného evanjelia; Mt 24,40) v marazme a mizérii tohto sveta. Naopak, ten, čo uverí, čo riskne, bude vzatý Ježišom, bude uchvátený do jeho moci a kráľovstva. Domyslené a žité do dôsledkov: Pre Ježiša, Pavla a ich nasledovníkov to znamenalo ísť do sporu s úpadkovým židovstvom svojej doby, rímskou politickou mocou, vtedajšou nekultúrnosťou i s fantazijnými náboženstvami svojej doby. Karol Nandrásky aktuálne dodáva: Dnes by to znamenalo ísť do sporu s úpadkovým kresťanstvom našich cirkví, mocou dnešných politikov, poverami tzv. voľného trhu, nihilizmom súčasnej mediálnej kultúry a náboženskými fantáziami dneška. (K. Nandrásky, Ježiš a súčasnosť, Q 111, Bratislava 2010, 28.)
Keď sme dnes prišli sláviť advent, asi sme na toto všetko nemysleli. A predsa ide o takéto rozhodnutie, o jednotu osobného života a doby sveta, ktorý chceme zmeniť zmenou, čo nám daroval Kristus. Ak tomu uveríme, ak tomu porozumieme, už nikdy sa nebudeme vyhovárať, že „taká je doba“, ale jednoducho budeme žiť našu dobu, náš čas, do ktorého sme sa nechali uniesť Kristom.