Nedávno jeden filozof prirovnal naše Slovensko k malému člnu, v ktorom si treba dávať pozor na každý pohyb, aby sa čln nerozkýval a neprevrátil. Vo veľkej krajine ako na veľkej lodi je to iné. Tam sa môže tancovať a dupotať a loďou to ani nepohne. Filozof týmto obrazom reagoval na atmosféru v našom malom slovenskom člne, kde pretrváva (azda sa aj vyostruje) priam slepá nenávisť medzi prívržencami jestvujúcich politických táborov. Sám som často zaskočený i vyjadreniami niektorých kresťanov, od ktorých som očakával určitú úroveň, ako predpojato a zlobne dokážu hovoriť o ľuďoch v politike, ktorí sa im nepáčia. Asi je to tak, že nás ľahko pochytia vášne, keď ide o vlastné názory a osobnú vieru, o to, čo pokladáme za dôležité. Naša viera sa má však uplatniť ako motív nášho konania, ako záväzok pre mňa, a nie ako palica, ktorou tlčieme iných, čo našu vieru nezdieľajú.
Niekto sa vo svojom zápale za vec rád odvoláva na Jána Krstiteľa. O Jánovi sa dá povedať, že bol vášnivo kritický muž, on však nehorlil za svoje názory, ale za Boha. Nevystupoval ako fanúšik jedného názorového tábora, stál mimo povrchných sporov a ukazoval na Boha: Kajajte sa, blíži sa nebeské kráľovstvo; vyrovnajte chodníky Pánovi, ktorý prichádza! O 30 rokov neskôr vyzýval podobne apoštol Pavol kresťanov v Ríme: Žite podľa vôle Ježiša Krista jeden pre druhého; prijímajte sa navzájom, ako vás prijal Kristus.
Ján vystúpil pri Jordáne asi v r. 27/28, Pavol napísal list Rimanom asi v zime r. 57/58. Medzitým sa mnohé udialo. Predovšetkým ohlasované nebeské kráľovstvo dostalo svoju tvár. Prichádzajúci Pán zjavil sa v Ježišovej tvári, v jeho slovách a skutkoch, v jeho smrti a vzkriesení. Preto Pavol už nehovoril všeobecne o pokání a vyrovnávaní chodníkov, ale konkrétne: Prijímajte jeden druhého, ako Kristus prijal vás na slávu Božiu. Nešlo len o to, aby ľudia boli na seba dobrí. Išlo o to, aby sa vzájomne prijali tak ako Kristus. Kto prijíma druhého ako Kristus, neponižuje ho, ani nesúdi. Ježiš Kristus tento postoj uplatňoval nielen voči priateľom, ale aj voči nepriateľom. Preto sa aj kresťan má usilovať o porozumenie na slávu Božiu. Teda nie v prvom rade o porozumenie kvôli politike, peniazom či rodine, ale hlbšie a zásadnejšie kvôli tomu, aby sme mohli ísť spolu cestou, po ktorej Pán prichádza, tak ako s nami tou cestou šiel Kristus. Pritom samozrejme platí – kto prijíma druhého tak ako Kristus, kto sa s druhým učí kráčať po ceste, ktorou Boh prichádza, nájde ľahšie spoločné porozumenie aj v ostatných záležitostiach (v rodine, politike atď.).
Pavol svoje výzvy kresťanom v Ríme napokon tiež neadresoval len tak. Jeho slová z úvodu 15. kap. pochopíme, keď si prečítame slová, ktoré napísal v 14. kap. Tam apoštol písal, ako kresťania silní vo viere majú prijímať slabších vo viere. Zo súvislostí vyplýva, že silní vo viere sú tí slobodomyseľnejší, tí, ktorí pochopili, o čo išlo Kristovi, naopak, slabší vo viere sú tí, čo sú konzervatívnejší, ustráchanejší, takí, čo sa kedysi pýtali, čo prikazuje Mojžišov zákon, a dnes sa pýtajú, čo prikazuje cirkev. Pavol sám sa pokladal za silného a vždy hlásal, že sme získali slobodu v Kristovi – slobodu od strachu z Boha i od strachu o seba. Ale teraz chce zdôrazniť ešte niečo väčšie. Liberálnejší kresťania nech znesú konzervatívnejších a konzervatívnejší liberálnejších, pretože Boh sám nás všetkých nielen znáša, ale aj nesie: „Boh je Bohom trpezlivosti a potechy.“ Aj my máme niesť jeden druhého – niesť, nielen zniesť, teda milovať. Ak tento prístup má v praxi fungovať, zaiste sa však nemôže chápať naivne. Či ide o spolužitie s problémovým manželom, dialóg s politickým protivníkom, kontakt s inovercami či ateistami alebo všeobecne o lásku k nepriateľovi – vždy to predpokladá nejakú spoločnú bázu. Bez nej to nefunguje.
Tou spoločnou bázou je práve tá Pavlom spomenutá ochota prijímať iného a byť prijímaný. Ide o niečo iné a hlbšie, ako byť múdri alebo príťažliví. Mnohí medzi nami sú ako-tak múdri a niektorí aj zaujímaví. Ale natrvalo funguje len tá ochota a schopnosť prijímať a byť prijatý. Pápež Ján XXIII., ktorý zvolal II. vatikánsky koncil a otočil kormidlo cirkvi, nebol až taký vzdelaný ako pápež Benedikt XVI., ani taký mediálne úspešný ako pápež Ján Pavol II., ale správal sa tak, že ľudia sa pri ňom cítili prijatí – ním i Bohom: aj moderní katolíci a protestanti, židia i ateisti. „Som váš brat“, hovorieval im pápež Ján. A keďže jeho slová potvrdzovali skutky, stal sa dôveryhodným. Nech nám výzvy adventu, naša modlitba a naše pokánie tiež pomôžu stať sa dôveryhodnými, najmä v láske, ktorá jediná nielen znáša, ale aj nesie, buduje a obnovuje celý náš život.