Na Vianoce si vždy uvedomujem zvláštny nepomer medzi naším každodenným životom a tým, čo očakávame na tieto sviatky. Naše očakávania môžeme odčítať z toho, čo si vinšujeme. Sused nechodiaci do kostola na mňa zakričí: Šťastné a veselé! Pred kostolom mi niekto zavinšuje: Radostné a pokojné, a niekto ďalší rovno Božie či požehnané... Nepomer medzi tým, čo bežne žijeme, a čo si dnes vinšujeme, spočíva v tom, že náš bežný život sa zdá byť skôr problémový a problematický, nie až taký šťastný, radostný či dokonca Bohom požehnaný. Ak je to takto, netreba si však myslieť, že naše vianočné želania sú falošné. Ony len vyjadrujú naše normálne túžby a potreby a na Vianoce ich vyslovujeme častejšie preto, lebo Vianoce vznikli práve z viery, že naše najlepšie túžby sú uskutočniteľné. Každý sviatok je napokon sviatkom viery v niečo veľké – a je jedno či ide o Prvý január, Prvý máj, 50. narodeniny alebo Vianoce. Rozdiel je len v téme. Na Vianoce ide o tému života v celku, o to, čo nás zásadne nesie a objíma. Taká téma je doménou filozofie, čiastočne aj umenia a určite náboženstva.
Pravda, aj náboženské prejavy sú rozličné. Niektoré kresťanské slávenia sú také honosné a tvária sa tak vznešene, až sú nedôveryhodné. Osobne nepotrebujem svoju vieru prežívať cez veľkú parádu, viac mi ide o skúsenosť istoty a domova. Tak je to dnes napísané pri jednom obrázku na našej kostolnej nástenke: „Kde Boh vytvára priestor istoty a domova v temnote tohto sveta, tam sú Vianoce.“ Istota a domov na jednej strane a temnota sveta na druhej – presne je tu vystihnutý ten nepomer medzi našou bežnou skúsenosťou a našimi vianočnými túžbami. Ale je tu vyjadrená aj viera, že Boh ten domov v nás tvorí, vytvára. Pred chvíľou sme pri našej bohoslužbe čítali slová z Listu apoštola Pavla Títovi: „Zjavila sa milosť Božia, ktorá prináša spásu všetkým ľuďom“. Všetkým, nielen katolíkom, nielen kresťanom... Autor listu myslel zjavením Božej milosti skúsenosť s Ježišom Kristom. V ňom sa nám podľa kresťanskej viery zjavil život v celku, zmysel života, cez neho sa v nás zrodila nádej, že nie sme vydaní komusi (bohom, prírode, iným ľuďom, osudu?) napospas. V ňom sme uverili, že život je dar a že naše vinše sa oplatí vyslovovať, aby sme sa aspoň niečo z nich pokúsili realizovať. My kresťania veríme, že sa to dá, lebo Boh sám vytvára priestor istoty a domova.
Na záver polnočnej sv. omše budeme aj dnes spievať tradičnú pieseň „Tichá noc“. Táto pieseň sa stala veľmi známou, a niekedy môže znieť temer ako nepoctivá, vypočítaná na city. Nielen pieseň, ale aj celé Vianoce falošné môžu byť, ak ich vytrhneme z kontextu. Týmto kontextom však nemôže byť nejaká sentimentalita či dočasné hranie sa na to, že budeme chvíľu dobrí. Text piesne „Tichá noc“ zložil mladý kňaz Josef Mohr a hudbu organista Franz Xaver Gruber. Obaja pochádzali zo salzburského kraja, z veľmi chudobných pomerov. Jeden vyštudoval za kňaza, druhý za učiteľa len vďaka tomu, že ich podporili ľudia, ktorí si všimli, že chlapci sú usilovní a nadaní. Josef Mohr bol dokonca nemanželské dieťa. V tej dobe úrady zakazovali chudobným ľuďom sobášiť sa, vraj, aby sa nešírila chudoba. Josefa ako kňaza celý život podceňovali, nikdy nebol farárom. S Gruberom sa stretli r. 1818 v obci Oberndorf, a tam pre vianočnú bohoslužbu spolu vytvorili pieseň „Tichá noc“.
Dôležité je vedieť, že to bolo tesne po napoleonských vojnách, ktoré úplne ožobráčili viaceré kraje Európy, medziiným aj kedysi bohaté Salzbursko. Ľudia nachádzali útechu a domov jedine v Bohu a cirkvi, zvlášť u takých kňazov, ako bol Josef Mohr. Sám zomrel taký chudobný, že po jeho smrti predali aj jeho gitaru a ďalšie osobné veci, aby ho mohli pochovať. Pieseň ho však nečakane prežila. Keď ju budeme dnes spievať, oplatí sa nám myslieť na súvislosti, v ktorých vznikla. Bolo to bez akejkoľvek falošnej sentimentality, naopak, z čistej lásky k hudbe, z priateľstva k trpiacim ľuďom a z hlbokej viery. Prajem nám všetkým, aby sme aj dnes spievali túto pieseň a slávili celé Vianoce z rovnakej motivácie – z čírej radosti zo sviatkov, z priateľstva k trpiacim a z viery, že naše najlepšie túžby a priania nám Boh sám pomáha uskutočniť.