Homília - 2. nedeľa po Vianociach (A)

Ef 1,4

2.1.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Po tieto vianočné dni sa v našom kostole stretávame častejšie ako inokedy. Z rôznych strán a pohľadov môžeme prežívať, čo sa slávi na Vianoce: Ide o tému ľudskosti, ako byť človekom, tiež o tému Boha, a to Boha, ktorý sa o nás stará, dokonca koná medzi ľuďmi až tak, že sa s nami stotožňuje v Ježišovi a v ňom nám zjavuje našu pravú ľudskosť... Iste, sú ľudia, ktorí o svojej ľudskosti nefilozofujú, ani sa o nej nemodlia, jednoducho sa z nej možno práve na Vianoce tešia. Správne tušíme, že je to málo, aj preto prichádzame na bohoslužby. Tu však narazíme na iný problém. Keď vyslovujeme a počúvame cirkevné modlitby a texty, uvedomíme si, ako je často reč týchto textov nezrozumiteľná.

Napr. slová modlitby na dnešnú 2. vianočnú nedeľu: V modlitbe sa hovorí, že narodenie Božieho syna nám prinieslo spásu, ukázalo nám cestu k pravde a sľubuje nám život v nebeskom kráľovstve. Tu sa hneď pred človekom, ktorý nepočúva na pol ucha, musí vynoriť viacero otázok: Ako sa môže Bohu narodiť syn? Čo je spása? Čo je pravda? Čo je nebeské kráľovstvo? Nechcem nás dnes zaťažiť namáhavým vysvetľovaním. Ale aspoň si uvedomme, že naša téma, to, čo slávime, to, z čoho máme žiť, je zabalená ako darček na Vianoce. Poctivo a pekne poeticky, ale ak ten obal neodstránime, nedozvieme sa, čo je vo vnútri.

Lebo vo svojej viere a ideáloch, pre ktoré v krajnom prípade by sme mali obetovať aj život, žijeme z toho, čo je vo vnútri. Preto je také dôležité dostať sa dnu a poznať to. Čo tam nájdeme? Pod vrchným obalom nášho vianočného darčeka nájdeme najprv vnútorný obal, svedectvo prvých svedkov, ktorí v Krista uverili. Ich svedectvo tiež nie je ľahko zrozumiteľné. Ide napr. o svedectvo apoštola Pavla: „Ešte pred stvorením sveta nás (ľudí) v ňom (teda v Kristovi) vyvolil (Boh), aby sme boli pred ním v láske svätí a bezúhonní.“ (Ef 1,4) Alebo svedectvo apoštola Jána: „Tým, ktorí ho (Boha ako Slovo, ako Svetlo) prijali, dalo moc stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12) Všimnime si, čo Pavol hovorí: Boh skôr ako stvoril svet, teda odjakživa, chcel nás ľudí ako dobrých a svätých. Vyvolil si nás v Kristovi, videl nás cez zrkadlo Krista ako hodných lásky. Apoštol Ján túto skúsenosť nazval Svetlom, k čomu dodáva, že tí, ktorí to Svetlo prijali, dostali schopnosť stať sa Božími deťmi. V tej dobe sa ako Božie deti označovali len deti kráľov. Odrazu to môžu byť aj otroci, pohania, hriešnici, ľudia, ktorými sa pohŕdalo...

Za svedectvom apoštolov, ktoré tvorí akýsi vnútorný obal darčeka, je potom samotný dar. Tým darom môže byť len umožnenie vlastnej skúsenosti, vlastného zažitia, že som milovania hodný, že som človek, ktorý sa za seba nemusí hanbiť (hoci by sa azda aj mal), lebo sám Boh o mňa stojí. Skade sa táto skúsenosť vezme? Azda už stadiaľ, že svoju ľudskosť vnímam ako veľkú tému. Poľský filozof a kňaz Józef Tischner pripomenul: Aj my kresťania máme byť liberáli, teda ľudia milujúci slobodu. Veď ona je prvý dar Boží. Ale nezdieľame názor dnešných ateistických liberálov, že človek sa už rodí slobodným (dobrým, milovania hodným). Človek sa takým nerodí, ale stáva. Stáva sa v procese kontaktovania sa s niekým, kto nám dáva zažiť, že sme pre neho milovania hodný. Pre nás kresťanov sú to ľudia, ktorí nás majú radi, a celkom osobitne najmä Ježiš.

Kedysi dosť čítaný švajčiarsky spisovateľ Hermann Hesse napísal: „Ľudský život je postup od nevinnosti k vine a od viny k zúfalstvu a od zúfalstva buď k zániku alebo k vykúpeniu.“ Toto vykúpenie však nemôže byť návratom do detskej naivity, môže byť len vystúpením z morálky a nad morálku. Presne o to išlo Ježišovi. Nepýtať sa, kto je dobrý, kto je zlý, kto si čo zaslúži.., ale umožniť, aby sme sa odrazu ocitli pred niekým, kto nás miluje. Ako tá stratená ovečka, ktorú našiel dobrý pastier.

Asi takto, v tomto smere treba nám prežiť Vianoce. Aspoň zatušiť, že o toto ide. Nech sa nám to podarí – zatušiť a azda aj celkom rozbaliť a žiť.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves