Na prvý piatok mávame v našom kostole už niekoľko rokov meditácie a poklonu Sviatosti Oltárnej za obnovu cirkvi. V ostatných mesiacoch si meditácie pripravujem prostredníctvom jednej knihy o sv. Františkovi a Kláre. (M. Bodo/ S. Saint Sing, „Cesta svetom, cesta vnútrom“, Paulínky Praha 2005.) Naposledy som túto meditáciu končil zvláštnym zdôraznením, že naša nábožnosť nesmie byť proti telu ani svetu, ale pre telo a svet. Kresťanstvo je predsa náboženstvom vtelenia a my vyznávame, že: (Božie) Slovo sa telom stalo. Preto hovoríme, že sme náboženstvo vtelenia, Božieho vojdenia do tela...
Ako tomu rozumieť? Nie je vari každé náboženstvo duchovnou záležitosťou a nezdôrazňuje sa často aj v Biblii, že dôležitý je duch? Aj dnes sme z evanjelia počuli, že po Ježišovom pokrstení otvorilo sa nebo a Ježiš videl Ducha Božieho, ktorý na neho zostúpil. Podobne podľa Skutkov apoštolov vyznal aj Peter, že Boh Ježiša pomazal, poznačil ho Duchom Svätým; a preto kade Ježiš chodil, dobre robil...
Slovo duch (s veľkým písmenkom označuje konanie Boha, s malým ľudské konanie) používame vo viacerých významoch. V niektorých európskych jazykoch je toto slovo odvodené od slova dych, dýchanie, a keďže, kto dýcha, žije, slovo duch je všeobecným označením všetkého, čo žije, čo sa rozvíja, čo je slobodné a pozitívne tvorivé. Preto, ak niečo nemá ducha, je to nanič, je bez zmyslu, a naopak, ak má ducha, je to dobré, múdre a pekné. Duch Boží je označením Božieho tvorivého konania, jeho darujúcej sa lásky. Takže kresťanská viera naozaj zdôrazňuje ducha (Ducha), ale zdôrazňuje tak, že tento duch sa realizuje, zjavuje cez telo a svet. Tým sa kresťanstvo radikálne líši od starej gréckej filozofie, ktorá si vedela predstaviť duchovné konanie len za podmienky oslobodenia od diktátu tela (blízke východoázijskému zmýšľaniu). Tým sa kresťanstvo líši aj od rôznych gnostických a sektárskych učení (od staroveku až podnes), ktoré podceňujú telo, boja sa ho a učia, že človek sa môže k niečomu lepšiemu povzniesť až vtedy, keď potlačí svoje telo. S umelým potláčaním tela sa možno stretnúť na rôzny spôsob. Nejde ani tak o ľudí, čo sa prehnane postia, častejšie ide o ľudí, čo sa nestarajú o živobytie (lebo sa radi nechajú živiť inými), nestarajú sa ani o deti, ktoré splodia (pomerne častý úkaz medzi istými intelektuálmi a umelcami), ani o také veci, ako je politika, keďže im je jedno, kam smeruje svet. Majú predsa svoj vyšší „duchovný“ svet... Niektorí sa pritom neoženia, lebo sa údajne venujú tzv. vyšším veciam, iní zasa hojne striedajú sexuálne vzťahy, drogujú a opíjajú sa, veď na tom, čo telesne robia, nezáleží!?
Kresťanstvo vždy odmietalo takéto proti-telesné postoje. Telo a svet máme brať vážne. Nemôžeme sa tváriť, že žijeme bez tela. Telo je napokon všetko, čím sa prejavujeme, to sú aj naše vzťahy, to je naša stopa, ktorou sa zapisujeme do dejín. Preto všetko, čo nazývame v kresťanstve duchovnou a náboženskou činnosťou, deje sa na tele, odohráva sa v konkrétnom čase a priestore. Preto máme aj sviatosti, aby sa Boh a jeho konanie prejavilo v našich konkrétnych životoch. Ježiš bol pokrstený – nie aby uletel do neba – ale aby vystrojený mocou z neba konal dobre medzi ľuďmi. Apoštol Peter podľa dnešného úryvku zo Skutkov apoštolov sa vyznáva, že pochopil, ako Boh nerobí rozdiely medzi ľuďmi, ale v každom národe mu je milý ten, kto ho chce počúvať a žije spravodlivo. Peter to povedal pri návšteve u pohana, dôstojníka Kornélia, ktorý ho pozval do svojho domu. S údivom tam Peter spoznal, že na týchto pohanov zostúpil Duch Svätý takisto ako na Ježiša a na apoštolov, a to prv, ako sa dali pokrstiť! Peter ich následne pokrstil, lebo uverili, prejavili záujem o Ježišovo evanjelium a prijali zodpovednosť za svoje konanie vo svete.
Sv. František a Klára žili pred 800 rokmi. V tej dobe bola cirkev obviňovaná mnohými ľuďmi, že je málo duchovná, že je bohatá a zneužíva moc. Táto kritika bola v mnohom oprávnená. Kritici cirkvi vtedy neboli komunisti ani liberáli, nazývali sa albigénci, valdénski, bogomili, podobní boli neskôr husiti. Spoločné týmto hnutiam bolo, že smerovali k rezignácii na všetky viditeľné médiá a štruktúry, cez ktoré sa realizuje náboženská viera i ľudské rozhodovanie o svete, a svet (s ním aj cirkev), ktorý sa im nepáčil, nechceli meniť, ale zničiť. To je typický znak všetkých sektárov a fanatikov (jedno či kresťanských, moslimských alebo ateistických), že sa cítia jedine správni a všetkých, čo s nimi nejdú, snažia sa odstrániť. Sv. František z Assisi bohatých a mocných kritizoval, ale súčasne zdôrazňoval záujem Boha o svet a jeho záchranu, preto to duchovné žil v objatí telesného, nie v podľahnutí telu, ani v jeho odmietaní. Preto práve Františkovi vďačíme za uctievanie Božieho konania vo svete cez také zobrazenia, ako sú „betlehem“ a „kríž“. Narodenie a smrť prijaté s láskou, nie s hanbou, strachom alebo pohŕdaním. Spôsoby, ktoré nemožno obísť, ak obyčajný telesný človek má dospieť k duchu, zmyslu svojho života. Nech sa k tomu podarí dospieť aj nám!