Dnes máme v našej farnosti malú slávnosť. Pri druhej sv. omši spolu s naším rodákom, pánom dekanom Vincentom Máderom, sa poďakujeme za 60 rokov, ktoré prežil ako katolícky kňaz. 60 rokov je dlhý čas. Nie je už veľa ľudí, čo si pamätajú, čo bolo pred toľkými rokmi. Keď bol Vincent Máder vysvätený za kňaza, zavládli pre kresťanov na Slovensku azda najťažšie časy za ostatných 300 rokov. Napriek tomu prežil Vincent Máder tých 60 rokov čestne a zároveň verne v službe ľuďom a Kristovi. Na čo máme po toľkých rokoch myslieť a čo by sme si mali pri takejto príležitosti povedať?
Podnet nám ponúka apoštol Pavol, od ktorého sme dnes čítali úryvok z Prvého listu Korinťanom. Úryvok tvoria prvé tri verše listu; môže sa zdať, že okrem slávnostnej reči tam nie je nič dôležité. Podľa antického zvyku sa Pavol ako autor listu na úvod sám predstavuje, a potom uvádza, komu list adresuje. Všimnime si, ako sa Pavol predstavil. Predstavil sa ako apoštol a ako brat, keď v úvode spomína ako spoluautora ďalšieho kresťana. Z toho vidíme, že pre Pavla bolo dôležité, aby jeho list nebrali čitatelia ako súkromný názor, ale list bratov vo viere iným bratom a sestrám vo viere. Tiež je dôležité, že Pavol sa na úvod predstavil ako „apoštol z Božej vôle povolaný“, a že svojich čitateľov oslovil podobne – „tí, čo sú posvätení a povolaní v Kristovi“.
Pavol napísal Prvý list Korinťanom r. 55 v Efeze. V Korinte predtým istý čas pobudol (r. 50-52), takže ľudí tam dobre poznal, a potom mal od nich správy cez osobné kontakty a listy. A tieto správy neboli len radostné; ľudia sa ozývali zvlášť vtedy, keď boli problémy. Pavol musel v liste na tieto problémy reagovať a nebál sa použiť i tvrdšiu reč. Iste aj preto, aby list nevyznel príkro, hneď na úvod napísal, čo jeho a Korinťanov spája. Spája povolanie v Kristovi a spája posvätenie v ňom. Pavol píše: som apoštol, ale aj: všetci spolu sme bratia a sestry. Spolu vzývame Kristovo meno, spolu sme vďační za milosť a pokoj od Boha. Milosť je dar, nie je pre naše zásluhy. Nestali sme sa lepší, slobodnejší, lebo sme sami od seba zmúdreli. Skúsili sme Božiu milosť, že Boh nás miluje v Kristovi; preto sme sa zmenili, uverili a vytvorili cirkev v Korinte (podobne neskôr aj tu v Dev. N. Vsi).
Čo ľudí spája, za čo sa pokladáme, čo si o sebe myslíme – to má vždy zásadný význam. Kto o tom nepremýšľa, nech sa ani nediví, že mnohokrát ľudia žijú len vedľa seba a proti sebe, ale nie spolu a pre seba, že žijú podelení na lepších a horších, múdrejších a hlúpejších, bohatších a chudobnejších... Čo nám umožní, aby sme prekonali, nielen zahladili, tieto rozdiely a rozpory? Pavol to naznačil hneď v úvode listu, keď použil grécke slovo ekklesia čiže obec, občianstvo. Obec v tých časoch tvorili len ľudia, ktorí sa vzmohli vďaka pôvodu, majetku, prípadne vojenskej službe. Pavol však nezostal pri holom pojme obce, ale dodal: Božia ekklesia v Korinte! Vám píšem, čo ste spolu nie na základe majetku a moci, ale preto, že ste tak ako ja povolaní v Kristovi! Na tomto základe sme sa prijali do obce, v ňom sme skúsili, že nám dodal hodnotu, ľudskosť, občianstvo...
Asi pred dvoma týždňami vysielala STV neskoro večer dvojdielny film z r. 1991 s názvom: „Dido – Znamenia na múre“. Film bol historický a dej sa odohrával okolo r. 250 v Efeze. Titul filmu mi nič nehovoril, ale začal som ho pozerať, lebo v ňom účinkovali najlepší slovenskí, českí a rakúski herci, a hneď na začiatku bola scéna, ako za mestom ukrižovali troch ľudí. Dievča s menom Dido sa na to dívalo a pýtalo sa. Prečo? Dostalo odpoveď, že jeden bol zlodej, druhý vrah a tretí kresťan. Prečo kresťan?, pýtalo sa dievča. Lebo kresťania sú najhorší a chcú zničiť všetko, čo je nám Grékom a Rimanom drahé – približne taká bola odpoveď. Film dobre ukázal spôsob života vtedajších občanov, mešťanov, vojakov i otrokov. Dievča Dido všade, vrátane od matky, počúvalo na kresťanov len zlé, postupne však s prekvapením zisťovalo, že kresťanmi sú mnohí jej blízki – vlastná sestra, učiteľka, otroci a otrokyne v dome; kresťanov si začal vážiť aj veliteľ miestnej posádky. Kresťania vo filme neboli zobrazení bez chýb, ale zjavne sa ukázalo, že ich spojilo nové chápanie ľudskosti, ľudského a občianskeho bratstva. A že niektorí dokázali o svojej viere svedčiť až do krajnosti, až po kríž.
Film dobre a bez pátosu ukázal, čo sa v desaťročiach po Pavlovi odohralo v Efeze, Korinte a ďalších mestách, ako sa z odsudzovaného kresťanstva stalo kresťanstvo uznávané a obdivované. Vždy sa to môže udiať len cez reálny život. Ak bude možnosť, oplatí sa film pozrieť. Ale ešte viac ako film si treba pozrieť a oceniť svedectvá našich blízkych, našich bratov a sestier vo viere, našich kňazov. Dnes ďakujeme s Vinckom Máderom a spolu s ním. Sme na jednej lodi s Kristom a v Kristovi, nech spolu s ním aj lepšie porozumieme, čo nás spája, pre čo chceme žiť a komu zostať vďační!