Keď som bol mladší kňaz, pôsobil som často na vidieku medzi ľuďmi, ktorí zväčša nemali vysoké školy ani veľké spoločenské postavenie. Popri práci na JRD alebo vo fabrike každý z nich mal druhú prácu doma, či už na dvore, na poli, vo vinici a pod. Tamojší ľudia nemali veľké teologické otázky a väčšinou chodili radi a pravidelne do kostola. Snažil som sa im naznačiť, že stará náboženská tradícia nestačí, že svet sa zmenil, a ak si sami nanovo nepremyslíme a nepremodlíme svoju vieru, prídu za nami tak či tak problémy a pochybnosti zo sveta a zaskočia nás v najnevhodnejšej chvíli. Najčastejšie to bolo vidieť na rodinách, kde rodičia síce viedli deti k viere a do kostola, ale ak ich nepriviedli aj k viere dospelej, uvedomelej, deti vyrástli a pod vplyvmi dnešného sveta, ktoré nedokázali spracovať, vieru opustili, a často sa rozbil aj ich osobný morálny život.
Apoštol Pavol začínal svoje pôsobenie v mestách, nie na vidieku, a kresťanstvo sa dlho chápalo ako mestské náboženstvo. (Preto sa aj u nás zaužíval výraz pohan z lat. paganus: vidiečan.) Ako sa dozvedáme z 1. kap. Prvého listu Korinťanom, kresťania v Korinte neboli nejakí „lepší“ mestskí ľudia, ale ako čítame: Niet (medzi vami) veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, slabé, čím svet pohŕda, vyvolil si Boh. Prvú kresťanskú obec zjavne tvorili robotníci z prístavu, malí remeselníci, malí trhovníci, iste aj otroci, čo nevylučovalo, že kresťanom sa stal aj bohatší človek, ale spočiatku to bolo zriedkavé. Pavol poukázal na nižšie sociálne postavenie prvých kresťanov preto, aby mohol povedať: Nech sa teda nik pred Bohom nevystatuje, lebo Boh si nás vyvolil v Kristovi Ježišovi; on je pre nás Božou múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.
Ak človek nemá vzdelanie, ak nemá majetok, ak nemá úctu vo svete, to iste nie je dobré ani príjemné, a ani Pavol nevraví, že je to tak dobre. Preto napísal, že sa treba chváliť v Pánovi, ktorý nám umožnil dôverovať v život. Nechcel tým povedať, ako sa to často zneužíva, že chudáka poteší Boh (napr. po smrti) a že sa má zmieriť so svojou biedou, ale že vedomie biedy, a tiež hriešnosti, obyčajnosti, chráni chudobnejších ľudí od pýchy, od namýšľania si, a preto sa ľahšie otvoria viere v Boha podľa ukrižovaného Ježiša. Toto otvorenie sa pre vieru nemá byť lacnou náboženskou útechou, ale novou chválou, novou hodnotou; Pavol píše: múdrosťou, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením v Kristovi, teda nájdením sa, zhodnotením sa, zbavením sa strachu a získaním dôvery v život práve vďaka Kristovi. Kto sa však cíti v pohode sám zo seba, sám zo svojej sily, svojho zdravia a majetku, nielenže je plný falošnej pýchy, ale následne aj nevďačnosti, nelásky, ba neschopnosti milovať – preto je aj neschopnejší otvoriť sa viere v Boha v Kristovi.
Vždy pri takýchto vyjadreniach zo Sv. Písma asi zostaneme zneistení. Veď za čo sa modlíme? – Aby sme boli zdraví, dlho žili a mali sa dobre.. O čo sa snažia naši rodičia? Aby sa ich deti mali ešte lepšie... Prečo mnohí vozia svoje deti do lepších škôl a na rôzne aktivity? – Aby ich deti obstáli v dnešnom svete vzdelanostne, spoločensky, ekonomicky... Zaiste, nestrkajme sa nasilu do biedy, a Pavol ani nikde nenapísal, že máme ďakovať za chorobu a chudobu, ale napísal: Nenamýšľajme si podľa tela, teda na základe spoločenského, majetkového, sociálneho postavenia! Ak sme nižšieho postavenia, buďme práve vďaka svojej viere sebavedomí, nepodceňujme sa – ani pred svetom, ani v cirkvi; ak sme lepšieho postavenia, nezakladajme si na tom, nenamýšľajme si! Kto z nás dnes do svojich deti viac investuje, nech ráta s nebezpečenstvom pýchy i morálneho rozkladu, preto nech ešte viac investuje do výchovy k solidarite s blížnymi a do duchovnej vyspelosti – výchovy rozumu i srdca svojich detí.
Kňaz abbé Pierre (+2007) bol viac ako 50 rokov pokladaný za otca chudákov a symbol cirkvi v sekulárnom Francúzsku. Tak si ho Francúzi vážili, že podľa prieskumov, ak by kandidoval na prezidenta, získal by pred pár rokmi oproti Chiracovi a Le Penovi 82% hlasov... Abbého Pierra tiež všeličo ovplyvnilo. Zaujímavé je, že sám pochádzal z bohatej rodiny. Ako chlapec si všímal, že jeho otec nedeľu čo nedeľu chodí na zvláštne stretnutia s inými bohatšími ľuďmi z mesta. Neskôr sa dozvedel, že na tých stretnutiach sa radili, ako pomáhať chudobnejším občanom zo svojho majetku. Bývalý generál dominikánov Timothy Radcliff sa o abbé Pierrovi raz vyjadril: „Podľa Kristovho vzoru oslobodil chudobných od hanby. To je srdcom kresťanstva. Lebo keď sa na nás Ježiš pozrie, sme oslobodení od hanby.“ (G. Gilbert, Buďte svetlom!, Portál Praha 2010, 224.) Sme oslobodení od hanby, od podceňovania sa a pýchy... V meste i na vidieku. V Korinte i v Bratislave. Ak sme naozaj kresťania. Ak v Kristovi ďakujeme Bohu za to, čo máme a akí sme.