Ako študenta na teológii ma vedelo rozčúliť, keď nám naši cirkevní predstavení hovorili: Cirkev potrebuje poslušných, nie múdrych kňazov. Pripadalo mi to, ako keď komunisti vraveli ľuďom, že si nemajú pýtať demokraciu, lebo len čestnou prácou, nie diskusiami sa buduje lepšia spoločnosť. Dnes podobne hovoria egyptskí mocipáni búriacim sa ľuďom: Krajina potrebuje stabilitu a pokoj, nie reformy. Cítime, že tieto vyhlásenia obsahujú niečo dôležité, že naozaj nestačí byť múdry a pod., ale súčasne sú takéto vyjadrenia polovičaté a nepoctivé.
Keď sa pozrieme na slová apoštola Pavla zo začiatku 2. kap. Prvého listu Korinťanom, všimneme si, že Pavol tu píše podobne. Hovorí o sebe ako človeku, ktorý nechce vystupovať učene a múdro, ale ako slabý a ustrašený. Pavol vysvetľuje: Lebo medzi vami nechcem nič iné vedieť ako Krista ukrižovaného... Moje slová nech nespočívajú na presvedčivej, múdrej reči, ale na dôkazoch Božieho Ducha...
Takejto reči sa hovorí aj paradoxná. Paradox je ako inteligentný vtip, ktorý mnohí nepochopia na prvé počutie. Podľa slovníka cudzích slov je paradox nezmysel, ale zdanlivý; je to úkaz, ktorý sa vymyká bežnej skúsenosti, ale pri hlbšom skúmaní sa spozná ako pravdivý. Čiže paradox nie je nezmysel, ale zmysel, nie je to nemúdrosť, ale naopak najväčšia múdrosť. Pavol hovorí v paradoxoch, keď píše, že chce byť slabý, aby sa naša viera nezakladala na tom, že nás múdrosťou očarí, ale na tom, že nás Boh sám osloví a získa. Pavol nás takto upozorňuje, že je rozdiel medzi tým, že na nás niekto urobí veľký dojem a skutočným poznaním, ktoré nám zostane natrvalo. Napr. v dnešnej politike, v médiách a biznise pracujú mnohí ľudia, aby sa nám zapáčili, získali si nás a presvedčili. Možno im na chvíľu aj uveríme, ale zväčša si po krátkom čase povieme: Boli to len pekné reči; zasa som sa dal dobehnúť! Ešte boľavejšie sú takéto zážitky v súkromných vzťahoch, keď dáme na lacný dojem a sklameme sa v láske. Pavol sa tiež sklamal v možnosti niekoho presvedčiť dobre pripraveným scenárom, ktorý by budil dojem, že Kristus a viera v neho sa dá „rozumne“ dokázať. Tesne pred príchodom do Korinta, asi na jeseň r. 50, mal Pavol nepríjemnú skúsenosť v Aténach. Tam sa pokúšal hovoriť s intelektuálmi, snažil sa s nimi hovoriť logicky, rozumne, citoval pohanských filozofov, ale keď sa zmienil o Ježišovi, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, odmietli ho. Pavol v Aténach zistil, že samotnou „múdrou“ logickou rečou sa to najdôležitejšie nedá zvestovať. Preto Korinťanom píše, že odteraz chce byť slabý, nie múdry, preto píše, nech ľudí presvedčí sám Boh.
Znamená to, že Pavol už nekázal, že nehovoril? Isteže hovoril! Ale nevychádzal už z tzv. múdrej reči. Pokúšal sa odovzdať svedectvo, skúsenosť, ktorú mal s Ježišom. Za takým svedectvom vnímame nielen šikovnosť nejakého človeka, ale jeho samotného s jeho otázkami a túžbami, s jeho schopnosťami i slabosťami. Keď raz jeden mladý kňaz na kázni povedal, že hľadá Krista, prišli za ním ľudia z kostola a spýtali sa ho, načo sa dal vysvätiť za kňaza, keď Krista nemá, iba ho hľadá. Keby pochopili, čo hovorí, prišli by sa mu poďakovať a povedali by: Konečne niekto, kto to berie úprimne, kto cíti, že Kristova téma je čosi viac ako to, čo sa dá o ňom naučiť z knižiek dogmatiky. Pavol sa po skúsenosti v Aténach rozhodol hľadať Krista, teda rozhodol sa viac ho žiť ako vysvetľovať, aby bolo zrejmé, čo miluje a pre čo žije. Taká reč, takéto pavlovské svedectvo, samozrejme, nemôžu byť doslova nerozumné, ale tá rozumnosť nespočíva v peknej reči či logike. Spočíva v našej hľadajúcej poctivosti a úprimnosti, v našej schopnosti dať najavo, čím sa trápime a čím sme uchvátení. Azda najmúdrejší teológ 20. st., Karl Rahner, mesiac pred smrťou mal prednášku o nepochopiteľnosti Božej. Okrem iného Rahner povedal, že celá naša cirkevná reč o Bohu sa príliš málo „chveje“ skromnosťou a zabúda, že je vlastne len akýmsi okamihom pred posledným zmĺknutím, v ktorom si už nebudeme musieť nič vysvetľovať, lebo – ako sa nádejame – zažijeme ho (Boha) tvárou v tvár. Celkom na konci prednášky sa Rahner zaujímavo vyjadril, že teológ je teológom vlastne len vtedy, keď šťastne svedčí o skúsenosti toho, ako je so svojou rečou „zavesený v lufte“ medzi áno a nie nad priepasťou Božej nepochopiteľnosti. (K. Rahner, Von der Unbegreiflichkeit Gottes, Herder Freiburg im Br., 2004.)
Zavesený v lufte nad priepasťou Boha – to je vlastne to Pavlovo: Slabý a chvejúci... V takomto prípade však nejde o poslušnosť, ktorú dávajú niektorí ľudia v cirkvi do protikladu s múdrosťou, ale, naopak, o tú inú, najhlbšiu múdrosť, ktorá nás nesie a unesie aj v neistote našich najkrajších otázok a túžob.