Homília - 6. nedeľa cez rok (A)

1 Kor 2,6-10

13.2.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V mojom povolaní je prirodzené, že sa často rozprávam s ľuďmi na náboženské témy. Podľa mňa náboženské témy nie sú len viera, Boh, cirkev.., ale život ako taký všeobecne, a to so všetkým, čo k nemu patrí (súkromné i politické veci, svet ľudskej duše i svet vesmíru). Záleží zaiste na tom, z akého uhla pohľadu sa pozeráme. Ak z hľadiska otázky po zmysle života, tak aj reč o takých témach, ako je sex a politika, môže byť reč filozofická, a ak sa pozeráme na takéto témy z hľadiska úcty, z otázky, čo tu mám brať vážne až sväto, tak je to aj reč a konanie náboženské. Niekedy mi ľudia pri rozhovore polichotia: Vy to viete tak múdro vysvetliť... Nuž, bárs by to bola pravda! Ale – a to je vážna otázka: Vzniká azda to najdôležitejšie z múdreho vysvetlenia alebo stane sa niekto lepším (a veriacim) človekom, lebo bol správne poučený?

Páči sa mi vyjadrenie, že prvý dar Boží je zdravý ľudský rozum. Pritom však treba rozlišovať rozum a rozumovanie. Rozumovaním nazývame postoje, ktoré sú logické, formálne správne, ale často sa ukážu ako neplodné, studené. Apoštol Pavol to nazýval múdrosťou sveta alebo „múdrosťou mocipánov“ sveta. Múdrosť (gr. sofia) a zdravý rozum si však aj on cenil, preto hovoril, že mu ide o múdrosť, ale Božiu. V 2. kap. Prvého listu Korinťanom napísal, že vlastnosťou tejto múdrosti je skrytosť – alebo tiež: skrytá múdrosť Božej lásky.

To najväčšie a najkrajšie teda nedostávame akoby na tácke. K tomu „naj“ sa nedostaneme múdrosťou sveta – teda formálnym, školským vzdelaním, a už vôbec nie múdrosťou (chytráctvom) mocipánov sveta (1Kor 2,6). K tomu „naj“ sa dostávame cez vzťahy, kde sa cítime prijatí, počúvaní, chápaní, uctení, milovaní... Medzi týmito vzťahmi má ústredné miesto vzťah Boha k nám; Pavol hovorí, že Boh nám to najdôležitejšie zjavuje cez Ducha, teda cez to, čím „dýcha“, čím žije, čím miluje Boh. K tejto múdrosti vzťahu či skrytej múdrosti lásky sa človek dostáva len postupne. Preto Pavol píše, že prišiel zvestovať Boha (jeho tajomstvo) tým, že sa správal ako slabý, nie ako mocipán, ako ten, čo sa skromne a čestne delí o svoju skúsenosť toho, čo ho pozdvihlo, čo ho priviedlo k viere a životu podľa Ježiša ukrižovaného, a nie ako ten, čo „ohuruje“ či očarúva prostriedkami sveta. Iste, Pavol by rád odovzdal aj tú múdrosť Božiu, tú od vekov skrytú múdrosť, ale to sa dá (ako píše) len medzi „dokonalými“, teda zrelými, vo viere dospelými ľuďmi.

Za takto dospelých ľudí vo viere Pavol nemohol pokladať tých Korinťanov, čo sa síce dali pokrstiť, ale hádali sa, kto z nich je lepší kresťan, kto z nich dostal „lepšie“ dary od Boha a pod. Preto im chcel v liste opäť vysvetliť, o akú múdrosť ide. Svoje vlastné pôsobenie medzi Korinťanmi prirovnal k sadeniu semienok, ktoré iní polievali a Boh im dával rásť. Sadiť semienka – to je často to, čo robíme aj my (kňazi, rodičia, katechéti). S mnohými ľuďmi sa stretnem len raz – pri krste, sobáši, pohrebe... Sadím semienka, nemôžem si namýšľať, že niekoho svojimi vysvetleniami „obrátim“, zmením. A ani to nečakám, že ja niekoho zmením, čo mi dáva aj určitý pokoj. Lebo verím ako Pavol, že Boh sám necháva rásť a ja môžem len sadiť a občas polievať, čo iní zasadili. Chcem sa len vyvarovať toho, aby som kazil Božie dielo, čo sa, žiaľ, deje aj v našej cirkvi vtedy, keď sme svetsky „múdri“ čiže keď príliš rozumujeme, príliš úradujeme, príliš sa spoliehame na zákony (aj tie cirkevné) – namiesto lásky k ľuďom a dôvery Bohu.

Pred pár týždňami zomrel ďalší kňaz, páter jezuita, ktorý rád chodil aj do našej farnosti. Karol Ďurček sa mohol pochváliť všeličím. Okrem teológie mal vyštudovanú aj matematiku a fyziku a neskôr učil aj na vysokej škole. Za svoju vieru trpel v komunistickom väzení. Po prevrate pôsobil v rôznych úlohách medzi jezuitami, opäť učil na vysokej škole, ale rád poslúžil ľuďom kdekoľvek. Ja si ho zapamätám ako kamaráta, milého človeka, ktorý sa nad nikoho nevyvyšoval, ale mal každého rád. Aj tých, čo neboli takí statoční a vzdelaní ako on. Vedel, že to najdôležitejšie nevzniká z toho, že sa pochválime svojou vzdelanosťou alebo dobrými skutkami. Preto sa usiloval najmä o skrytú múdrosť lásky. Tej Bohom darovanej, prežívanej vo viere podľa Krista. Nech je to aj náš priestor, naša túžba tu dozrievať a dorastať – v tejto skrytej, len postupne sa vyjavujúcej múdrosti lásky!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves