Nedeľu čo nedeľu sa stretávame na bohoslužbách. Starší to možno stále berú ako svoju povinnosť. Niektorí mladí však hovoria: Je to stále o tom istom, nebaví ma to... Dá sa na to pozrieť aj z inej strany. Bohoslužba je čosi ako slávnostné pohostenie. Ak nás niekde na oslave posadia k neznámemu človekovi, s ktorým sa nemáme o čom rozprávať, je to o ničom. Slávnostné posedenie nemôže byť len tak. To musí vyplynúť zo života. Zaiste, všetci sa nemusia poznať, ale vždy musí jestvovať akési jadro, okolo ktorého majú ostatní dôvod zísť sa.
Keď apoštol Pavol písal Korinťanom, neprirovnal ich veriace spoločenstvo k spolku kamarátov, ale k niečomu omnoho vznešenejšiemu: „Ste chrámom Božím a Duch Boží vo vás prebýva.“ Táto jeho reč však napriek zdaniu nebola myslená ako pochvala, ale ako varovanie. Preto apoštol dodal: Neničte to, neničte Boží chrám, lebo Boh sám vás zničí!
Bohoslužba cirkvi musí vyplynúť zo života. A nielen bohoslužba, ale aj cirkev samotná. Takto, zo života vzišla aj cirkev v Korinte. V knihe Skutky apoštolov (Sk 18) čítame, že Pavol prišiel skromne z Atén do Korinta a tam sa zoznámil s istým Židom menom Akvila a jeho ženou Priscilou. Pavol vlastne ušiel z Atén a títo dvaja boli zasa vyhnaní z Ríma. (Cisár Claudius v tom čase vyháňal židov z Ríma, lebo robili medzi sebou nepokoje kvôli Ježišovi.) Akoby Pavla s Akvilom spojil podobný osud. Navyše mali obaja i rovnaké remeslo. Človek sa niečím musí živiť, a Pavol s Akvilom spolu šili stany. Pavol býval u Akvilu aj na podnájme. V sobotu chodil Pavol s ostatnými židmi do synagógy a diskutoval tam. Keď za ním prišli kresťania z Macedónska, mal Pavol viac času, a tak židov začal radikálnejšie presviedčať, že Ježiš je Kristus (Mesiáš). Z toho sa však rozhorel nový konflikt a Pavol sa začal viac orientovať na pohanov. Rok a pol zostal Pavol v Korinte a tamojší židia sa rozdelili na dve skupiny. Jedni uverili, že Ježiš je Kristus a dali sa dokopy s kresťanskými Grékmi, druhí sa naopak ešte viac hnevali a vyvolávali v meste súdne spory i pouličné bitky. Aspoň tak o tom čítame v Skutkoch apoštolov.
Dá sa povedať, že cirkev v Korinte sa rodila uprostred sporov a hádok. To nie je príjemné, ale na druhej strane, ak nevznikne spor, ak sa nič nedeje, stojace vody sa nerozprúdia. Pavol neviedol spor o kadečo, ale o náboženstvo. To znie netolerantne, a tak to znelo aj v starom Ríme, lebo Rimania sa držali zásady: „Nech si každý verí, čo chce!“ Pavol sa tiež nechcel hádať o zvyky a tradície, ale pre neho bolo náboženstvo naozaj to, čo robí človeka svätým, čo človeka zachraňuje, čo ho oslobodzuje a najmä zvnútra mení a vedie k láske. Toto mu stálo za spor. Preto z Pavlovho svedectva nevznikla len partia kamarátov, ale cirkev. Pavol nazýva túto skupinu ľudí „chrámom Božím“. Už nie chrám Dia ani Venuši ani Apolóna, ba ani Jahveho chrám v Jeruzaleme (ten mal ešte stáť necelých 20 rokov), ale táto rôznorodá skupina korintských ľudí je chrám Boží. Chrám si predstavujeme ako nejakú stavbu, ale tu je skupina živých ľudí. Ako sú títo ľudia chrámom? Tak, že „Duch Boží vo vás prebýva“, povie Pavol. Prebýva, keď spolu rozprávame, ako žiť, keď si vyberáme, čo si budeme vážiť, keď si nenamýšľame, že sme múdri, ale staneme sa „bláznami“, aby sme zmúdreli.
Pavol vie, že provokuje, keď hovorí, že sa treba zblázniť. Lebo o zbláznení vravíme aj vtedy, keď sa niekto dá napr. zlákať na drogy či vstúpi do nejakej sekty. Pavol však vraví o bláznovstve kresťana vždy ako protiklade ľudskej pýchy, ako protiklade zakladania si na sebe a namýšľania si. Ak je sebectvo, pchanie sa do popredia a snaha o zbohatnutie aj na úkor iných v našom svete čosi normálne, tak Pavol presadzuje „bláznovstvo“ – odchýlku od takéhoto normálu. V závere 4. kap. Prvého listu Korinťanom napíše, čo z toho budeme mať: Bude to moc. Moc života, ktorý nám nepretečie cez prsty, moc zdravého sebavedomia, ktoré nás podrží, i moc lásky, ktorá nás spojí s inými ľuďmi. A napokon moc Boha, ktorý sa sám stane našou najistejšou oporou.