Prišli sme na Veľký piatok do kostola a spolu sledujeme, prežívame silné obrazy a texty veľkopiatočnej bohoslužby. Čo s tým všetkým urobíme, čo s tým môžeme urobiť? Ježiš žil dávno, my žijeme dnes, medzi nami a ním je priepasť vekov – navyše zanesená množstvom tradícii, zabúdania i preháňania, ktoré nám neuľahčujú, aby sme porozumeli, prečo sa hlásiť k tomuto Ježišovi. Odpoveď nám azda napovie jedna meditácia rakúskeho diakona Helmutha Schriffla, ktorý odporúča, aby sme aktualizovali naše modlitby a podľa vzoru biblických žalmov vytvárali si žalmy nové, v ktorých vypovieme naše otázky a našu vieru, všetko to, čo sa nás dotýka, čo je pre nás dôležité.
„Stojíme na jednej strane veľkej priepasti dejín a pozeráme na druhú stranu spred 2 000 rokov, kde vystúpil jeden muž – Ježiš bolo jeho meno, bol tesárom a priatelil sa s rybármi, Mária a Jozef mu museli darovať skvelú výchovu a detstvo, keď vidíme, ako neskôr vystupoval, potom sa na púšti postil a anjeli mu posluhovali, aby si neuderil nohu o kameň...
Uzdravoval chorých a vyháňal zlých duchov, lebo ľuďom svojich čias chcel názorne priblížiť Božie kráľovstvo. Nasledovalo ho zopár učeníkov a množstvo senzácie chtivých ľudí, ktorí chceli vidieť zázraky. Okolo seba mal viaceré ženské fanúšičky, ktoré mu pomáhali zo svojho majetku.
Stratená existencia v očiach mocipánov, napriek tomu sa zľakli, že prídu o svoju moc, preto musel nakoniec zomrieť. Chcel ukázať, aké to je, keď nastane čas Boží a všetko bude smerovať k dobrému. Keď sa stratené navráti a rozbité sa dá znova dohromady. Vnímal ľudí, vedel v nich oživiť ich vlastnú podstatu a zbaviť ich osamelosti a strachu.
Bol autentický, nezáležalo mu na tom, či ho ľudia pokladajú za osloboditeľa alebo liečiteľa alebo revolucionára, Božie požehnanie pre svet v ňom bolo tak živo prítomné, že nejestvovala pre neho žiadna alternatíva, keď sa skláňal k ľuďom a kládol na nich ruky, aby pocítili, že Boh v tomto svete koná cez ľudí.
Ježiš si isto nikdy nepomyslel, že o 2 000 rokov neskôr by ho ľudia mohli vidieť ako superstar či hviezdu, psychoterapeuta alebo mystika. Predovšetkým by sa tvrdo bránil proti tomu, aby bol postavený na piedestál, do nedosiahnuteľnej výšky, ďaleko od ľudí, ktorých blízkosť vyhľadával. Pravý Boh z Boha pravého, čo pre našu spásu z neba zostúpil.., a čo ja viem čo ešte, čo sa o ňom neskôr vymyslelo. Neprikladal by tomu nijakú cenu, pre neho bolo dôležité, aby bol priateľom mýtnikov a hriešnikov.
Je to jedno, aká hlboká je priepasť stáročí, Ježiš, muž z Nazareta, je pre nás nenaplnenou výzvou, dať svoj vlastný život do služby Bohu a ľuďom okolo nás, dať skúsiť, že Boh aj dnes pôsobí. A že u Boha nebude nik ukrátený na rozdiel od systému nášho sveta.“ (H. Schriffl, Die Gelsen sind ziemlich frech, Neue Psalmen zwei, Plattform J. Martinek Verlag 2010, Perchtolsdorf, 29-31.)