Homília - 3. veľkonočná nedeľa (A)

1 Pt 1,17-21

8.5.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Ako sa dalo očakávať, snaha našich biskupov povzbudiť veriacich ľudí, aby sa v blížiacom sčítaní ľudu prihlásili za katolíkov, zožala aj kritiku. Viacerí ľudia vytušili, že biskupom (okrem iného) ide o určitý politický vplyv v spoločnosti (a čo je už na to vhodnejšie, ako možnosť poukázať na množstvo ľudí, ktorí sa k cirkvi hlásia), a niektorí naši kresťania si tiež všimli, že biskupi príliš navodili dojem, akoby sa živá viera kryla s jednoduchým vpísaním slov „katolícka cirkev“ do kolónky v štatistike.

Osobne pokladám za dôležité, aby cirkev mala dôležitú pozíciu v spoločnosti, len túto dôležitosť príliš nechcem spájať s počtom ľudí, ktorí sa štatisticky k cirkvi prihlásia. Keď sa pozrieme do Prvého listu apoštola Petra kresťanom v Malej Ázii, ľuďom, ktorí pochádzali z pohanských rodín a bolo roztrúsení v spoločnosti, ktorá si ich nevážila, ale skôr prenasledovala, vidíme, že apoštol týchto ľudí povzbudzuje predovšetkým k svätosti. Apoštolove slová znejú na prvé počutie dosť starosvetsky. Preto je pre nás dôležité správne porozumieť tomu, čo to znamená, keď píše, že máme žiť v bázni, že máme žiť ako vykúpení a že sa máme upínať svojou vierou a nádejou k Bohu.

Zo slov apoštola cítime, že sa na kresťanov tej doby obracia ako na ľudí, ktorí si uvedomujú, že tvoria malú, ale osobitnú skupinu v spoločnosti. To si možno v niečom uvedomujeme aj my. My veriaci, my kresťania, my katolíci sme iní ako ostatní ľudia. Iní – ale v čom a prečo? V tejto súvislosti apoštol ako čosi samozrejmé spomenie: Veď viete, že ste boli vykúpení z márneho spôsobu života, zdedeného po rodičoch. Rodičia boli pohania a márny spôsob života je život o ničom, život nezmyselný. V čom sa týmto ľuďom mohol zjaviť zmysel? Apoštol naznačuje: Pohania našli Boha, ktorý nikomu nenadŕža, ktorý ľudí nerozdeľuje na lepších a horších. Tohto Boha prijali za Otca, ktorý ľudí chce ako bratov a sestry, nie ako pánov a otrokov... Tohto Boha našli cez Krista, presnejšie cez to, že si ich kúpil. Nie tak, ako keď niekto za striebro a zlato kúpil otroka, ale krvou, čiže láskou Krista až po kríž. Je to podobné, ako keď my nájdeme sami seba tým, že zistíme: Ja, ktorý som sa podceňoval, som milovaný, milovania hodný. Čo už dá človeku viac odvahy a sily pre život, ako takáto skúsenosť? Takže kresťania sú iní, takto iní; apoštol to nazval, že „kúpení láskou Kristovou“, ktorá ich priviedla k Bohu a dala im sebavedomie – nie že sú lepší, ale že majú zmysel života, alebo, ako píše ďalej, majú nádej. Nádej má ten, kto verí, že veci dobre dopadnú, že život dobre dopadne, že svet nesmeruje k ničote, ale pravde, spravodlivosti a láske. Kto má takúto nádej, kto objavil takýto zmysel, aj niečo robí, aby sa zmysel ukázal a nádej naplnila. Preto apoštol neskôr napísal: „Vaše správanie medzi pohanmi nech je dobré, aby vidiac vaše dobré skutky, oslavovali Boha za to, za čo vás teraz ohovárajú ako zločincov.“ (1 Pt 2,12)

Takže toto sú kresťanské nádeje. Nie, že nás bude veľa, a tí, čo nás nemajú radi, budú musieť byť ticho. Ale že my nebudeme mlčať o svojej nádeji, o tom, v čom sme našli svoj zmysel života. Ľudia idú za tým, čo je príťažlivé. Ak bude naša viera príťažlivá, pôjdu aj dnes za ňou tak, ako išli pohania v minulosti. Viera nie je príťažlivá vtedy, keď morálne posudzuje, ale vtedy, keď pre morálny život nadchýna. Apoštol použil radšej iné slovo ako morálny, hovoril o živote, ktorý je zmysluplný, bratský, slobodný, láskyplný. Zaiste, my ľudia sa niekedy mýlime a hrešíme, ale nezorientuje nás moralizovanie, ale pozvanie v mene Boha ako Otca, i pozvanie v mene človeka ako brata. To nie je úloha pre jedného, to je úloha cirkvi. Nie cirkvi pánov a laikov, ale cirkvi bratov a sestier, Ježišových učeníkov a učeníčok. Jeden môj priateľ na margo aktivity našich biskupov sa nedávno vyjadril, že v marketingu platí pravidlo: Najprv produkt, potom reklama. Reklamou myslel povzbudzovanie zo strany našich biskupov, aby sa k cirkvi v štatistike prihlásili aj tí, čo sa inak náboženského života nezúčastňujú. A tak sa pýta, aký produkt týmto ľuďom ponúkame – prečo by sa títo ľudia mali k cirkvi prihlásiť?

Spomenul som si na poľského kňaza a filozofa Józefa Tischnera. Ten kedysi povedal, že za komunizmu cirkev vyhrala súťaž o ľudskosť. Komunisti totiž mali ambíciu vytvoriť nového lepšieho človeka. Prehrali to však s cirkvou na celej čiare práve v tomto bode. Neskôr však Tischner konštatoval, že kým za komunizmu si ľudia spájali cirkev so slobodou, bratstvom a solidárnosťou, v nových podmienkach si začali cirkev spájať s tým, kto sa ich snaží poúčať, moralizovať, ba zväzovať. Ako sa to mohlo stať?, pýtal sa. Zjavne sa niektorí ľudia z cirkvi čohosi zľakli a všeličo nepochopili. Nielen z dnešného sveta; najmä z evanjelia. Evanjelium Kristovo však nepoúča, ale pozýva, priťahuje. Ako to povedal apoštol Peter? – Nech pohania vidia vaše skutky a nech za to oslavujú Boha... Ja len dodávam, že to musí byť spoločné dielo, spoločná vec. Žiadajme to od biskupov, žiadajme to však najmä od seba. Nech pohania a ateisti vidia, že cirkev sme my všetci spolu, všetci, ktorí sa z Ježiša tešíme a zápasíme o pravú (svätú) ľudskosť.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves