4. veľkonočná nedeľa (A)

1 Pt 2,20-25

15.5.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Roku 73 pred. n. l. vypuklo v Ríme veľké povstanie otrokov. Povstanie viedol gladiátor menom Spartakus. Gladiátori boli vycvičení bojovníci, ktorí sa v cirkusoch zabíjali pre potešenie divákov. Rimania ich povstanie potlačili po dvoch rokoch len s nasadením všetkých síl. Väčšina vzbúrených otrokov padla v boji, asi šesťtisíc ich za trest ukrižovali. Tragický príbeh Spartaka a jeho druhov uchvacuje až podnes množstvo ľudí. Väčšina ľudí obdivuje na Spartakovi práve to, ako sa dokázal vzbúriť proti pánom a nenechal sa ponižovať.

Možno nás zaujme, že v Prvom liste apoštola Petra (z obdobia asi o sto rokov neskôr) sa dočítame celkom iné odporúčanie na adresu otrokov. Apoštol píše, že je správne, keď otroci poslúchajú svojich pánov a znášajú rôzne príkoria, a to zvlášť vtedy, ak trpia nevinne. Ako odôvodnenie uvádza apoštol Kristov príklad. Kto sa v ňom uzrie – píše apoštol – nájde v Kristovi svojho pastiera a ochrancu, uzdraví sa a zbaví sa svojich hriechov. Kristov príklad, ktorý odporúča apoštol nasledovať, vyzerá na prvý pohľad celkom opačne ako príklad Spartakov: „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa...“ (1 Pt 2,23) Ako sa dá takéto odporúčanie porozumieť či prijať za vzor?

Keď sa obzrieme na dve tisícročia, ktoré uplynuli od čias Krista a Spartaka, vidíme, že napriek našim výhradám Kristov príklad uchvátil omnoho viac ľudí ako príklad vzbúreného Spartaka. Spartakus i Ježiš tragicky zomreli, ale Spartaka nik z jeho obdivovateľov po jeho smrti nenazval Pánom. Nik z otrokov sa po zmarení Spartakovho povstania už nikdy nepokúsil o niečo podobné. Ježiša však po jeho smrti, napriek jeho smrti, nazvali pomerne skoro Kristom Pánom a mnohí sa pokúsili prežiť niečo podobné ako on: Znášať aj nespravodlivé utrpenie tak, že nás to zachráni, že nás to oslobodí. Skadiaľ sa vzala takáto viera? Priblížiť sa k pochopeniu môžeme azda pomocou rozlišovania nespravodlivej udalosti a príčin takej udalosti. Vzbúriť sa voči nespravodlivosti je obdivuhodné, ale taká vzbura – či už skončí úspešne alebo nie – zjavne nerieši príčinu daného utrpenia. Príčina zostáva. Proti príčine, proti mäteži všetkých možných príčin, ktoré vedú k nejakému nešťastiu či utrpeniu, sa ani vzbúriť nedá, možno sa vzbúriť, zlostiť sa a pomstiť len veľmi obmedzene na ich následkoch. U Ježiša však vnímame, že on sa postavil proti príčine zlého. Znamená to, že zlo nevpustil do seba, že boj so zlým neprehral sám v sebe, že zlému neuveril, že ani za cenu boja proti tým, čo ubližovali, sa nestal takým ako oni. V tomto zmysle apoštol odporúčal otrokom znášať utrpenia. Najmä tie, ktoré si nesú nevinne. Vtedy sa totiž môžu zaskvieť ako tí, čo sú iní, ako tí, čo zlo nevpustili do seba, ako tí, čo žijú ako Kristus.

Pred dvomi týždňami prekvapila svet správa o zabití (poprave) známeho vodcu teroristickej siete Usámu bin Ladína. Mňa viac prekvapilo, že smrť teroristu pochopili niektorí ľudia v USA ako dôvod na oslavu. Smrť, poprava, hoci aj zlého človeka, je však vždy len dôvodom na smútok, nie na oslavu. Prednedávnom medzinárodný súd v Haagu odsúdil na dlhoročný trest hrdinu chorvátskej vojny proti Srbom gen. Ante Gotovinu. Neodsúdili ho za to, že viedol vojnu voči separatistickým Srbom, z ktorých mnohí veľmi poubližovali Chorvátom, ale za to, že dovolil svojim vojakom, aby sa pomstili a sami ubližovali aj nevinným. Súd takýmto verdiktom v istom zmysle akoby nasledoval odporúčanie apoštola: Nemožno zlo naprávať novým konaním zlého. Ako som sa dopočul, nepochopili to chorvátski biskupi, ktorí proti odsúdeniu generála verejne protestovali. Aj z toho vidíme, ako nie je jednoduché porozumieť Kristovi a jeho príkladu. Ak chceme my porozumieť, nesmieme však odporúčanie apoštola Petra, aby sme prijali Kristov príklad, vytrhávať ho zo súvislostí. Vieme predsa, že Ježiš sa voči zlu tiež búril. Nepomstil sa nikomu, ale búril sa voči zlu tým, že trpiacich ľudí sa zastával, pomáhal im a uzdravoval ich. Búril sa tým, že vyháňal predavačov z chrámu a hádal sa so svätuškármi a prekrúcačmi náboženstva. Búril sa tým, ako učil slobodomyseľne žiť náboženské predpisy. Ale v istú chvíľu vedel, že nemožno urobiť nič viac ako prijať smrť; alebo povedané s apoštolom: Vyniesť naše hriechy na drevo a uzdraviť nás láskou cez slzy, láskou cez rany.

Ktovie, možno ani ten Spartakus, vzbúrený otrok, nebol v istú chvíľu tak ďaleko od Ježišovho postoja, ako sa nám zdá pri povrchnom pohľade. Z histórie Spartakovej vzbury vieme, že víťazne prešiel so svojou armádou otrokov celým Talianskom od juhu až na sever. Tam chcel prekonať hory a odísť za hranice ríše. Na severe však jeho ľudia dostali strach z neznámeho a odmietli ísť ďalej. Vymysleli si naivný plán, že sa vrátia späť na juh, prenajmú si lode a preplavia sa na Sicíliu. Spartakus tušil, že to bude znamenať ich záhubu. Keď však nevedel svojich druhov presvedčiť, a oni ho prosili, aby ich neopustil, zostal s nimi a s nimi napokon aj zomrel... V istú chvíľu už nepremôžeme zlo nijakou pomstou ani vzburou, v istú chvíľu sa stávame záchrancami seba a druhých len cez svoju vernosť – Bohu, ktorému veríme, a priateľom, ktorí nám veria.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves