Homília - Sv. Trojica (A)

2 Kor 13,11-13

19.6.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V našej cirkvi sa hovorí o všeličom, rieši sa všeličo, niektorí aktivisti sa najradšej vyjadrujú k morálke iných ľudí. Predsa, našou hlavnou témou by malo byť niečo iné, nie morálka iných ľudí, nie svet, či funguje alebo nie, ba ani či funguje alebo nefunguje cirkev, ale Boh. Boh ako hlavná téma? Áno, Boh. O ňom by sme mali hovoriť a najmä s ním hovoriť.

Čo však znamená hovoriť o Bohu, čo znamená hovoriť s ním? Mnohí ľudia, aj veriaci, si na takúto otázku nevedia odpovedať. Čítania zo sv. Písma dnes na sviatok Sv. Trojice spomínajú Mojžiša, ako sa kedysi dávno na Sinajskej púšti pokúšal hovoriť s Bohom. Mojžiš sa pred Bohom priam triasol, ale zároveň mu dôveroval, preto ho opakovane prosil za svojich ľudí. Reč apoštola Pavla z druhého biblického textu je iná. To, čo sme čítali, sú záverečné vety Pavlovho Druhého listu Korinťanom. On sa v tom liste dosť obhajoval, temer hádal s ľuďmi, ktorí mu v Korinte ubližovali, ale potom na záver im napísal o radosti a pokoji. A celý list, tak ako začal, aj ukončil žičením, aby bol s nimi Boh vo svojej láske, v dare Ježiša Krista a spoločenstve Ducha Svätého.

Sú to len pekné slová, ktoré cirkev niekedy používa pri slávnostnom pozdrave na úvod bohoslužby, alebo tieto slová nesú nejaký silný význam, ktorý by sme mali poznať? Myslím, že druhá domnienka je pravdivá, že preto aj cirkev necháva práve dnes čítať tento záverečný pozdrav, žičenie apoštola. V tomto pozdrave sa totiž zrkadlí Boh, ako nám ho Ježiš predstavil, Boh, ako by ho mal vnímať každý normálny kresťan. „Boh je darca lásky a pokoja“, píše Pavol, nie je to Boh odstupu, chladu a trestania. Je to Boh milosti, pokračuje apoštol. Milosťou sa myslí nezaslúžený dar. V našom právnom systéme poznáme milosť, ktorú môže udeliť napr. prezident. Udeľuje ju tomu, kto si trest zaslúži, ale podľa jeho uváženia môže sa mu výnimočne trest odpustiť. Boh podľa nás kresťanov udeľuje milosť cez Ježiša. Nie aby nás zbavil nejakého trestu, ale ešte viac – aby nás zbavil prázdnoty existencie, skúsenosti odstrčenia. Sme prázdni a odstrčení, ak nie sme milovaní, ak sa cítime zbytoční. Ježiš je pre nás nositeľom milosti, lebo práve cez neho sme najväčšmi skúsili, že náš život je milovania hodný, hodnotný. Ježiš na rozdiel od Mojžiša sa nechvel pred Bohom, ale takpovediac „vyhrieval sa“ v jeho láske, preto sa neostýchal hovoriť Bohu tatko – abba. To „vyhrieval“ nechápal Ježiš nezodpovedne a sebecky, preto sa sám stal nositeľom Božej lásky – milosti. Keď apoštol pripomínal tieto sväté veci, išlo mu o to, aby sa otvorenými pre túto lásku stali aj tí, čo uverili v Ježiša ako Krista. Lebo, čo vlastne uverili? V nejakú dogmu alebo zázrak? Nie, uverili, že aj oni sú objatí milosťou Boha, že aj oni sa ako Ježiš „vyhrievajú“ v Božej láske, a preto sa majú a môžu sami stať láskou, žiť láskou. Tam, kde sa to dialo, vzniklo spoločenstvo ľudí, ktoré apoštol pomenoval spoločenstvom Ducha Svätého alebo Ducha Ježišovho – v jeho nasledovaní, v jeho tónine či naladení.

Takéto spoločenstvo sa nezrodí len tak. Ľudí aj náboženských občas niekto sfanatizuje a niekto iný ich zasa len jednoducho udržiava v suchej tradícii. Ale v tom nie je žiadna radosť, ani rozum, ani láska. Preto apoštol v Druhom liste Korinťanom vlastne stále bojuje, aby sa korintskí kresťania nedali oklamať a nezamenili evanjelium (radosť a lásku) za nejaké nezmysly a klamstvá. Klamstvom podľa Pavla môže byť aj náboženstvo, ak sa zúži len na morálku, na zákon, alebo naopak na fantazírovanie. Náboženstvo, teda to, čo je človeku najsvätejšie, však nemá vychádzať zo zákona ani z fantázií, ale zo vzťahu. My, kresťania veríme, že Boh je Boh vzťahov, preto hovoríme, že aj v Bohu sú vzťahy (osoby), preto jedno z Božích mien je Svätá Trojica.

Jeden môj priateľ od istého času píše o takýchto veciach blogy, ktoré pokladám za skvelé modlitby. Nedávno napísal jednu pod názvom, že „Včera ma zrazu prepadli“. Najprv som nerozumel, keď písal: „Bác, tresk, priamo do hlavy... Toto som predsa nemohol čakať, ich sile som sa nevedel ubrániť... Hneď pri ich prvom údere mi zrazu jasne svitlo... (Je to paradox), ale práve pri ich najsilnejšom údere mi svitlo najviac.., že pravda o svete a človeku je neuveriteľne jednoduchá a radostná pre všetkých, že naše telá a vedomie sú súčasťou Zázračného Tajomstva života, že krása sveta, života a vesmíru je časťou Presahujúcej krásy, že skúsenosť ľudskej lásky a milovania je časťou Milujúceho, bez egoizmu a bez hanby, že Živé, Mnohorozmerné a Podstatné je Osloviteľné, že každým zabojovaním o krásu, ľudskosť, pravdivosť, milovaniahodný život, si spolutvorcom dozrievania človeka, v Nevysloviteľné, Božské, Božie.., si malou Časťou Presahujúceho Božstva, Boha. Ale pozor! Ak aj Vás takto prepadnú, tak radšej o tom nikomu nehovorte. Budú vás mať za pomätenca, heretika... Koho totiž takto ešte neprepadli, nepochopí... Veď mnohí robia všetky bezpečnostné opatrenia, aby ich neprepadli nepripravených, niektorí kvôli tomu nosia pre istotu brnenie v hlave alebo v duši, vo dne aj v noci. Mnohí prvoplánovo likvidujú najmä tých, ktorí Ho zažili, pre istotu, preventívne, aby nerušili mocenské Status Quo... Ozaj, čo urobíte, ak aj vás takto prepadnú?“

Ozaj, čo urobíme, keď nás osloví Boh v Ježišovi a Duchu Svätom, keď nás navštívi Svätá Trojica a pozve nás hovoriť o nás, o sebe a o ňom, o Bohu?


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves