O súčasnej mladej generácii (18-35 roční) v krajinách západnej civilizácie sa hovorí, že sú to ľudia žijúci „len“ pre dnešok. Určite to neplatí na všetkých, ale zaiste na mnohých, najmä na tých, čo sa zviditeľňujú v médiách, a tak určujú trendy. O týchto ľuďoch sa vraví, že chcú byť „cool a happy“ (chcú si žiť, užívať si), a to na úkor predchádzajúcej i budúcej generácie. Viacerí filozofi už dlhšie upozorňovali, že žijeme dobu bez vízií, bez väčších plánov, výhľadov do budúcnosti, s čím súvisí aj nárast individualizácie – zamerania na seba samého, na vlastné malé šťastie. V takejto atmosfére presadzovať kresťanskú vieru v budúcnosť, večný život a naplnenie života v Bohu, je naozaj problém. Čo nám na túto tému povie vo svojom liste Rimanom apoštol Pavol?
Pripomeňme si, že Pavlovi ide v Liste Rimanom o tému spravodlivosti – čo treba chápať aj ako tému vydarenosti ľudskej existencie. K téme Pavol nepristupuje od konca (či vyskakujem od šťastia, či som „happy“), ale od začiatku (ako chápem svoju vlastnú ľudskosť). Keď viem, čo som zač, ľahšie si odpoviem na otázku kam a čo s tým. Rimanom, ktorí sa delili podľa svojho sociálneho, národnostného, náboženského a ďalšieho zaradenia na rôzne kategórie nad- a podľudí, kresťanstvo odrazu otvorilo iný pohľad na seba samých: Tykáte si s Bohom, Boh je váš otec, tatino, a vy ste synovia Boží... (Dovtedy bol v Ríme Božím Synom len cisár. Odrazu kresťanstvo vyhlási za Božie dieťa aj usmrkané dieťa, obyčajnú slúžku či otroka.)
K tomuto novému seba-pohľadu, sebahodnoteniu sa neprišlo len tak, ale vďaka zjaveniu Krista. „Kristus sa mi zjavil“, hlásal Pavol, a vo svojej činnosti robil všetko možné, aby sa zjavil aj ostatným. Kristus ako ten, do koho je kresťan pokrstený, komu je zasvätený a v ňom premenený. Ježiš Kristus je Syn Boží, a my sme tiež... Pavol povie: S ním sme dedičia Boží, ale zároveň vážne doplní: Ak sme s Kristom bratia, ak on je ten, v kom sa nám zjavila pravá ľudskosť, tak s ním aj trpíme, aby sme s ním mohli dediť oslávenie. V dnešnom úryvku z Listu Rimanom Pavol zaujímavo píše, ako vníma toto ľudské utrpenie. Je to utrpenie, v ktorom priam vzdycháme a s nami vzdychá celé stvorenie (Rim 8,22). Pavol tu zjavne myslí na prírodu, na zvieratá (ktorým sa na Slovensku kedysi priateľsky hovorilo „nemé Božie stvorenia“). Temer by som to od Pavla nečakal, že apoštol nás prepojí nielen s Bohom cez Krista, ale aj so zvieratami. Ale prečo nie? Napokon, to, čo voláme vykúpenie, obnova správnej ľudskosti, má oporu v celkom prvých slovách Sv. Písma, kde sa píše o človeku ako vládcovi nad Božím stvorením (Gn 1,28). Človek má byť vládca, hospodár stvorenia, ale človek je dobrý hospodár len potiaľ, pokiaľ vie, že je Bohom poverený, aby bol rozumným bratom Božieho stvorenia. Tam, kde túto úlohu prijímame, kde preto vzdycháme, že neutekáme od svojej úlohy pretvárať svet, zjavuje sa nám budúcnosť. Pavol príchod novej budúcnosti prirovnáva pôrodu, kde matka kričí bolesťou, keď prichádza nový človek na svet. Silné prirovnanie: Kto nechce s Kristom trpieť za nový svet, žiaden ani neporodí, žiadneho sa ani nedočká.
Sociológovia poukazujú na dnešných mladých ľudí, čo chcú byť len „cool a happy“, že sa často priživujú na rodičoch a zároveň sa neponáhľajú mať vlastné deti. Žijú na úkor minulosti a budúcnosť netvoria. Nespomínam to preto, aby som poučoval. Od cirkvi však čakám, že dokáže motivovať k odvahe pre budúcnosť. Ak sa nám to veľmi nedarí, tak možno preto, že z očakávania budúcnosti nám zostala v cirkvi len nejasná predstava o tzv. „onom svete“. Kresťanstvo zaiste bude vždy zdôrazňovať, že nežijeme len pre tento svet, ale ten iný, nový svet, nová budúcnosť, nie je jednoducho svet po smrti, ale keď už, tak svet napriek utrpeniu a smrti – teraz i potom.
Pavol videl cirkev ako spoločenstvá ľudí, ktorí uverili, že sú bratmi a sestrami v Kristovi, a vzletne sa vyjadril, že ide o ľudí ochotných „otehotnieť nádejou z Krista“. Z takých sa zrodí nový svet. Sme aj my takýmito ľuďmi? Verím, že mnohí áno. Sú to tí, čo študujú, aby zmúdreli a slúžili blížnym, sú to tí, čo sa ľúbia a majú deti z lásky, sú to tí, čo sa angažujú za obnovu cirkvi, aby neľpela na starých tradíciách a zákonoch, ale reagovala na problémy ľudí, sú to tí, čo bratsky podávajú ruku starým, chorým, opusteným, ba i zvieratám, sú to tí, ktorí nie sú akurát „happy“, ale jednoducho sú normálni a tvoriví kresťanskí ľudia. Nech si taký aj ty, aj ja, my všetci spoločne!