Homília - 17. nedeľa cez rok (A)

Rim 8,28-30

24.7.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Kedysi som si myslel, že v našich časoch bude ľuďom veľmi záležať na tom, aby boli slobodní a samostatní. Ale nie je to celkom tak. Je dosť takých, ktorých sloboda začína i končí pri výberu tovaru v obchode, vo vážnejších veciach sa však radi vyhovárajú na okolnosti. Viackrát som počul od ľudí, ktorí ukončili blízky osobný vzťah, ako svoj rozchod s dlhoročným partnerom vysvetľujú takto: Nemôžem za to, to nové (tá nová), to je silnejšie ako ja... Ja tieto prípady prirovnávam k rieke Morave. Keď ide veľká voda, unáša so sebou polená, padnuté stromy, rôzne veci... Preto človeku, ktorý sa vyhovára na okolnosti, by som rád položil otázku: Naozaj sa ti páči byť polenom, čo unáša veľká voda? Nechceš si radšej predstavovať seba samého ako človeka, ktorý sa naučil plávať či veslovať a nenechá sa len tak unášať nepriaznivými okolnosťami? Mám skúsenosť, že kto porozumie tejto otázke a prestane sa vyhovárať na okolnosti, zväčša porozumie aj náboženstvu ako spôsobu, ktorým plávame vo svojom živote, ako spôsobu, ktorým tvoríme svoj život.

Apoštol Pavol vo svojom Liste Rimanom píše, že životom neplávame sami, ale že sme pritom priam nesení či predurčovaní Bohom. Táto výpoveď apoštola o predurčení Bohom patrí k základom kresťanskej viery, ale zároveň patrí aj k tým, ktoré najmenej rozumieme. Pamätáme si, ako apoštol píše, že život je aj trápenie (ako tá veľká voda na Morave) a že my priam vzdycháme uprostred toho všetkého. Ale aj Duch Boží vzdychá v nás, preto je našou šancou naladiť sa na Božie vzdychy, Božie volanie. Apoštol to ďalej rozvíja a povzbudzuje: Podarí sa to, veď milujúcim Boha všetko slúži na dobré! Jeho ďalšia veta nás však môže zmiasť, keď píše, že koho Boh vopred poznal, toho predurčil, toho povolal, toho aj ospravedlnil a napokon oslávil. Vari máme unášanie okolnosťami vymeniť za unášanie Bohom?!

Kresťania si tieto vyjadrenia o predurčení vysvetľovali vo svojich dejinách rôznym spôsobom. Niektorí viac zdôrazňovali Božiu milosť, iní viac zdôrazňovali slobodu človeka. Katolíci (pre niekoho na prekvapenie) boli vždy viac zástancami slobody človeka aj voči Božej milosti. Preto pripomínali okrem samotnej viery aj dôležitosť skutkov, ktorými človek dokazuje svoj záujem veriť a konať podľa Božej vôle. Protestanti mali sklon dávať väčšmi dôraz na Božiu milosť, predurčenie Bohom. Tí najradikálnejší si potom takto ospravedlnili aj rozdelenie ľudí na bohatých a chudobných, na kresťanov a tzv. divochov – veď nás Boh tak predurčil... Toto neporozumenie má pôvod ešte v staroveku, keď kresťania pod vplyvom platónskej filozofie začali inak rozumieť biblickej reči. V grécko-latinskej predstave o poznaní je niekto poznávajúci a niečo iné je poznávané. Poznávať tu značí temer zmocňovať sa niečoho. Preto sa hovorí o objektívnom poznaní, lebo objekt je to, čo mám pred sebou, čo poznávam, teda mám pod kontrolou. (V latinčine je „ob“ to, čo je predo mnou, na čo sa dívam.) V biblickej reči však poznať neznamená, že niekto má náskok, niekto ma má prekuknutého a ovláda ma, ale poznať tu značí skôr uznať, oceniť a ľúbiť. Preto Martin Luther (veľmi citlivý na tému zavrhnutia a vyvolenia človeka pred Bohom), keď prekladal do nemčiny slová, že „Boh nás vopred poznal“, použil slovo, ktoré do slovenčiny môžeme preložiť ako „vopred zhliadol“. Ako keď milujúci človek sa nevie dočkať a vybieha k oknu či pred bráničku, aby čím prv videl prichádzať milovaného človeka. Podobné je to so slovami povolať a predurčiť. Múdrejší teológovia tu hovoria o tom, že Božia láska vzbudzuje proti-lásku (odpoveď láskou) a že Boh sa nás nezmocňuje, ale nás oslobodzuje k slobode. Rád citujem Karla Rahnera, že „Boh sám je vo svojej milosti sebadarovania slobodou našej slobody“.

Keď prišli prví Európania do dnešnej Ameriky, s prekvapením zistili, že domorodci si udalosti svojho života vysvetľujú ako nutnosť, ktorá vyplýva z večného poriadku daného bohmi. Ak sa udalosti striedali, tak podľa nich nešlo o niečo nové, menili sa len fázy na večnom kruhu života, ako keď sa striedajú mesačné fázy, príliv a odliv a pod. Známy dobyvateľ Mexika H. Cortéz využil toto chápanie domorodcov, začal hrať, že patrí do ich mytológie a s hŕstkou vojakov sa zmocnil obrovskej aztéckej ríše. Indiánov pokladal za polená, ktoré mu samy padajú do sietí, čo nastrojil. So španielskymi dobyvateľmi prišli do Ameriky aj katolícki misionári, najmä dominikáni a františkáni. Títo sa snažili Indiánov pokrstiť. Dominikán B. Las Casas sa osobitne angažoval za to, aby boli Indiáni, aj ako nepokrstení, pokladaní za našich bratov, našich blížnych, ktorých nesmieme zneužívať, ale ktorým máme priniesť naše chápanie slobody. Aj na základe jeho snáh sa o pár rokov neskôr sformulovalo na španielskych univerzitách prvé moderné chápanie ľudských práv.

Boh nás vopred poznal, povolal, predurčil... Vždy, keď počujeme túto reč, bárs by sme ju počuli ako reč o svojej slobode. O slobode, ktorá nevedie k moci nad inými, ale k tvorbe, aby sme neboli tým povestným polenom, ktoré unášajú okolnosti, ale ľuďmi, pre ktorých Boh nie je okolnosťou, ale najlepšou možnosťou, šancou, ktorú teba vďačne prijať a využiť.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves