Homília - 18. nedeľa cez rok (A)

Rim 8,31-39

31.7.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Niekedy stačí málo, aby sa nám celkom narušil zaužívaný program: Zaprší a rušíme naplánované výlety; prepadne nás letná viróza a sme celkom vykoľajení. Ešte šťastie, že tieto veci netrvajú dlho. Naozaj problémové a dlhotrvajúce sú iné veci: Pasivita, tuposť a sebectvo ľudí, osamelá staroba a zomieranie, alebo mnohoraké následky po rôznych zločincoch, ktorí sužujú svet.

Apoštol Pavol raz nazval skúsenosť s neodstrániteľnými trápeniami satanovým ostňom, ktorým ho satan týra a trápi (2 Kor 12,7). Ten osteň je sám o sebe trvalý (čím je človek starší, si to asi viac uvedomuje), ale Pavol nám zároveň hovorí, že nesmieme z neho učiniť základ svojej životnej skúsenosti. Lebo základom našej skúsenosti nemá byť trápenie, ale sila, v ktorej ho prekonávame. O tom nám Pavol píše v texte, ktorý sa nachádza v polovici jeho Listu Rimanom (na konci 8. kap., list má 16 kapitol). Táto časť jeho textu má v prvej časti podobu rečníckych otázok, na ktoré potom prichádza apoštolova odpoveď z jeho osobnej skúsenosti. Otázky sú veľmi silné: Ak Boh za nás, kto proti nám? Alebo: Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Na tieto otázky si apoštol dáva aj silnú odpoveď: Nič nejestvuje, nič také, čo by nás mohlo odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi!

Kde na toto Pavol prišiel? Nakoľko to hovoril reálne a nakoľko len poeticky? A nakoľko sa takáto skúsenosť môže stať aj našou najzákladnejšou životnou skúsenosťou? Najprv si treba uvedomiť, v akej súvislosti Pavol svoje vyznanie dôvery v Boha hovorí. Apoštol sa díva na ľudskú existenciu ako takú a pýta sa: O čom to celé je? V čom je tu nádej na život? Že budeme chvíľu mladí, zdraví a pekní? – Potom si položil otázku o správnosti či vydarenosti života a za vydarený život pokladá život, ktorý sa dal „pochovať“ s Kristom, teda zasvätiť do Krista. Naopak, život, ktorý sa odmieta na Kristov spôsob vydať, darovať, pokladal za stratenú, hriechu otročiacu záležitosť. Na porovnanie použil pojmy tela a ducha. Žiť podľa ducha znamenalo pre neho žiť vo vzťahu k Bohu ako tatinovi, Bohu lásky; podľa tela, naopak, žiť obmedzene, bez vzťahu, bez výhľadu... Napokon Pavol vyslovil vieru, že Boh nás priam predurčil k vydarenému životu, nie mimo našej slobody, ale aby sa stal „slobodou našej slobody“ (tak K. Rahner). Ak sa totiž on nestane naším oslobodením, my stiahnutí sami na seba môžeme byť len hrobármi svojej slobody. V tomto bode prechádza Pavol k tým rečníckym otázkam: Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Tu apoštol vymenúva aj rôzne ohrozenia, ktoré by nás odlúčiť mohli. Všetkým dnes už ani dobre nerozumieme, čo znamenajú. Zrejmé sú konkrétne trápenia ako choroby, hlad, rôzne ubližovania, menej rozumieme pojmom (ako ohrozujúcim silám): smrť, život, anjeli, kniežatstvá, výšky, hĺbky... Pojem život tu asi označuje to, čo my nazývame ohrozenosť, zraniteľnosť života; anjeli sú asi cudzie energie či vzťahy, od ktorých ľudia mylne čakajú spásu. Podstatné je, že medzi nás, medzi človeka, ponoreného do Krista, a Boha, sa však nič z týchto okolností, síl či vzťahov nevtlačí, nevojde: Nič nás nemôže odlúčiť od lásky Kristovej! Znova však tá otázka: Kde na to Pavol prišiel?

Jeden priateľ prišiel za mnou s článkom, kde sa spomínajú výskumy vedcov ohľadom ľudského mozgu. Zvlášť ateistickí vedci skúmali, či nejestvuje nejaké miesto v mozgu zodpovedné za náboženskú vieru. Skúmali, či náboženstvo nesúvisí s podráždením tohto miesta na mozgu. Prišlo sa len na to, že ak sa na istú oblasť mozgu pôsobí, tak sa dosiahne, že ľudia naozaj majú čosi ako náboženské zážitky, ale len tí, čo sa aj tak pokladajú za veriacich. Neveriaci necítia nič. Jednoducho, mozog len odrážal, čo ľudia vopred mali skúsené či nažité. Nie naopak. Podobne dopadol experiment so ženami, čo sa liečili na rakovinu. Modlitba veriacim pomáhala pri liečení, neveriacim recitovanie modlitieb nepomohlo. Ale aj u veriacich bol rozdiel: Modlitba pomohla len tým, čo v sebe nosili predstavu milujúceho Boha. Tie ženy, ktoré mali v sebe predstavu Boha ako trestajúceho Sudcu, brali svoju chorobu ako trest.

Nič nás nemôže odlúčiť od lásky Kristovej! Kde na to Pavol prišiel? Odpovedám, že tiež experimentom. Nie však prírodovedeckým ako na fyzike či chémii, ale experimentom, kotrmelcom života z ortodoxného žida na kresťana, z prísneho človeka na človeka milujúceho, z uzavretého na otvoreného... Experimentom, ktorý si sám nevymyslel, ale prijal ako zjavenie Boha v Ježišovi Nazaretskom, ponoril sa doňho, s údivom sledoval, a potom ho vďačne odovzdával ďalej. Istý uprostred neistoty, zápasiaci o tú istotu ako zápasník, ktorý sa čím väčšmi vzpiera, tým hlbšie sa zabára do zeme, a tak viac cíti pevnú pôdu pod nohami. Inej cesty niet ani pre nás, ak nemáme padnúť pod nástrahami nášho života. Keď sa tomu zápasu poctivo vystavíme, azda sa raz aj podobne pochválime ako Pavol apoštol: Nič nás neodlúči od lásky Božej (i našej)!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves