Homília - 19. nedeľa cez rok (A)

Rim 9,1-5

7.8.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Niekedy náš život vyzerá ako v lotérii. Niekto má šťastie, iný nie, niekto sa z ťažkej choroby uzdraví, iný zomrie. Za jednotlivými udalosťami nášho života sú konkrétne prírodné a sociálne príčiny i naše základné motivácie, ale my ich často nevidíme. A tak ľudia hovoria o náhode alebo niektorí veriaci ľudia o zázraku. Nakoľko nás však môže tešiť nejaký zázrak? Nakoľko sa môžeme tešiť, že náš príbuzný, za ktorého sme sa modlili, vyzdravel, ale jeho sused z nemocničnej izby zomrel? Alebo je to všetko ešte inak?

Apoštol Pavol na začiatku 9. kap. Listu Rimanom naznačuje, že je to aj inak. Po tom, ako sa vyznal z veľkej istoty Božej lásky, sa odrazu vyznáva z veľkej bolesti. Píše, že je to bolesť bez prestania. Bolesť nad tým, že on, ktorý je šťastný z Božej lásky, z vedomia, že ho nič neodlúči od tejto lásky, je zároveň hrozne nešťastný z toho, že jeho židovskí príbuzní, jeho rodáci, sú od tejto lásky odlúčení. Pavol píše až nepochopiteľne: „Želal by som si sám byť radšej zavrhnutý a odlúčený od Krista, aby sa moji bratia zachránili, ktorí podľa tela patria k môjmu ľudu.“ V ďalších riadkoch o týchto bratoch podľa tela píše, že ho s nimi spája nielen národnosť, ale najmä zmluva s Bohom, zákon Boží, spoločné uctievanie Boha i nádej do budúcnosti (prisľúbenia), tiež skúsenosť praotcov vo viere, a napokon podľa tela aj Kristus. O to väčšmi apoštol trpí, že väčšina jeho rodákov sa pred Ježišom ako Kristom uzavrela.

Vidíme, že Pavol vôbec neprežíva svoje chápanie viery, svoju istotu z tejto viery ako niečo, čo si zaslúžil, alebo mal na to jednoducho šťastie, a teraz je v pohode. Keď niečo cenné má, nechce to mať len pre seba. Vydarený, plnohodnotný život, ako ho spoznal cez zjavenia Boha v Kristovi, nechce mať len pre seba. Časté uvažovanie dnešných ľudí, že každý si niečo verí a že to treba tolerovať, nemá u Pavla miesto. Náboženstvo nie je pre Pavla zábavka ani zaradenie do tradície, ale cesta z neživota do života, z ničoty do vzťahu, do milovania, ktoré človeka celkom pretvára a zachraňuje. Všetky ostatné veci a záležitosti, na ktorých by si človek mohol azda zakladať, pritom blednú a idú do úzadia. Z Pavlových listov vieme, ako sa vedel hádať o svojho Krista, o to, čo nazýval sloboda v Kristovi, a hádať sa musel zväčša so židmi – buď s tými, čo Ježiša ako Krista odmietli, alebo s tými, ktorí ho síce prijali, ale z rôznych dôvodov zostali na polceste. Preto niektorí z nás sa môžu diviť, že Pavol odrazu trpí nad osudom svojich židovských odporcov. Ešte by sa to dalo pochopiť tak, že Pavla hnevá, že ostatní neprijímajú jeho názory. Ale Pavol nie je malý chlapec, nepotrebuje, aby všetci rozmýšľali ako on; on naozaj trpí, že jeho najbližší nie sú v láske, ktorá je zachraňujúca, ktorá z cudzích (pohanov) robí bratov, z „neľudí“ ľudí, z „neživota“ život.

Hranica medzi láskou a nenávisťou býva tenká. A vôbec nie je prekvapujúce, že zvlášť medzi blízkymi. Tí, čo stratili ľudí, ktorých milovali – nie kvôli smrti, ale že si už nerozumejú – vedia, o čom to je. Ľahko sa prejde z lásky do nenávisti, ale Pavol nie. Jeho láska len dostala ďalší rozmer – podobu bolesti. Pavol chce aj o týchto veciach písať v liste rímskym kresťanom; vie, že sú to väčšinou židia a že medzi nimi boli spory práve kvôli Kristovi. (Cisár Claudius už r. 49, teda asi 8 rokov pred napísaním tohto listu, vyháňal židov z Ríma, lebo spory ohľadom Krista sa dostali až k nemu.) Azda aj preto, aby nevznikol medzi kresťanskými židmi nesprávny dojem, že si môžu myslieť: my máme pravdu, ostatní nech idú aj do čerta.., Pavol píše: „Radšej by som bol ja zavrhnutý, ako tešiť sa z toho, že ja som zachránený a moji bratia nie.“ Veriaci človek sa nemôže tešiť na úkor iného. Pokiaľ ostatní nie sú v láske, ktorá mňa zachraňuje, bude moja láska a radosť vždy zmiešaná s bolesťou. Filozof Karl Popper vo svojom diele „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ (vyd. r. 1944) premýšľa o tom, čo je v pozadí diktatúr a čo v pozadí slobodných spoločností. Na jednom mieste spomína aj Ježiša a vzťah židov k nemu. Popper bol tzv. sekulárny žid, o Ježišovi sa vyjadruje filozoficko-politicky. Podľa neho bol Ježiš žid, ktorý náboženstvo vykladal slobodomyseľne, z hľadiska toho, ako pomáha človeku žiť. Nie ako absolútnu pravdu, ktorá je nad človekom. To absolútne bolo zachrániť človeka pre rovný, slobodný, tvorivý život. Preto Ježiš musel naraziť na tých židov, ktorí nad všetko vyvyšovali náboženskú ideológiu. Popper zaujímavo hovorí, že prví kresťania boli vlastne liberalizovaní židia, aleže rozdelenie na farizejských a liberálnych židov (kresťanov) sa z dejín nestratilo. Opakuje sa aj v samotnom kresťanstve. Aj kresťania majú vždy znova svojich farizejov, teda ľudí, pre ktorých je zákon, tradícia a text dogmy viac ako dobro človeka.

Ako sme na tom my? Máme svoju pravdu, a ostatní, čo ju nezdieľajú, nech idú do čerta..? Alebo trpíme, že viera, ktorú máme, neotvorila bránu k radosti, slobode a láske aj tým ostatným? Život nie je lotéria a udalosti, ktoré sa dejú, nie sú náhoda ani zázrak. Aj preto tak veľmi záleží na tom, čo veríme a ako.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves