Čítal som nedávno text od teológa Karla Rahnera, v ktorom píše o hraniciach cirkvi. Podľa neho tieto hranice nie sú jasné, ale rozmazané. Mnohí ľudia v cirkvi by ich mali radi presne nalinkované, ale ono to tak nie je. Niekto sa k cirkvi hlási, hoci do kostola chodí občas, dá aj dieťa pokrstiť a rodičov dá cirkevne pochovať, ba aj pri sčítaní ľudu vypíše kolónku, že patrí do cirkvi, ale inak ho to nezaujíma. Ako sa vraví, žije si svoj život. A je niekto iný, kto veľmi do kostola nechodí, ba ani tú náboženskú kolónku nevypíše, ale kladie si otázku: Čo vlastne verím a o čom je ten Ježiš a jeho evanjelium; prečo ma to priťahuje? Možno sa tento človek, čo sa inak k cirkvi nehlási, aj akosi snaží podľa toho evanjelia žiť. Rahner preto odporúča neťahať hranice cirkvi príliš sociologicky, ale viac teologicky a nebyť si priveľmi istý v tom, kto je vo vnútri a kto vonku.
O podobných témach premýšľalo už prvotné kresťanstvo. Židia, ktorí odmietli Ježiša, zdali sa byť vonku, mimo cirkvi. Pre apoštola Pavla táto otázka však znela ešte inak. Nešlo napokon o cirkev, ale o Boha. Boh je predsa ten, kto povoláva. Je tu tzv. národ vyvolený a sú tu (bývalí) pohania. Kto z nich má účasť na Božích prisľúbeniach? Aj podľa Pavla tú účasť mali pohania, čo prijali Ježiša ako Krista. Ale zároveň dodáva: „Neodvolateľné sú Božie dary (aj pre Izrael).“ V každom prípade chcel Pavol zdôrazniť, že židia ani kresťania z pohanstva sa nesmú nad nikoho vyvyšovať, ale vyvýšený má byť len Boh, jeho zľutovná láska, v ktorej majú byť všetci spasení.
Zľutovnou láskou nazýval Pavol tú skutočnosť, že nie náš výkon, ale Boh je rozhodujúci. To, čo prijímame ako svoju vieru – že Boh nás oslovil a my sme mu uverili a že nám to dáva zmysel, naplnenie života – toto všetko podľa apoštola predsa nevzniklo z nášho úsilia, z našich schopností, ale z Boha, ktorý nás oslovil. Oslovil nás nezaslúžene, teda zľutoval sa nad nami. Ak niečo možno náboženskému židovstvu vyčítať – myslí si Pavol – je to pýcha, že nás si vyvolil Boh, lebo sme lepší! Nie, hovorí apoštol, je to vec jeho zľutovania voči tým, ktorí si lásku nezaslúžili. To, čo prežívame ako svoju vieru, možno prežívať len vo vďačnosti za dar nezaslúženej lásky a ako povolanie pre iných. Nie vo vedomí vlastnej spravodlivosti. Falošné vedomie o vlastnej spravodlivosti dáva náboženstvo, ktoré sa chápe ako zachovávanie litery, nie ducha zákona. Skutočná nábožnosť však nikdy nie je sprevádzaná vedomím, že ja som lepší ako iní, lebo plním zákon.
Aké jednoduché je opísať svoje náboženské zaradenie cez to, čo je viditeľné navonok! Som žid, lebo som zo židovských rodičov, som obrezaný podľa tradície a zákona, jedávam kóšer podľa zákona a modlím sa podľa tradície a zákona. Som kresťan, som katolík, som z kresťanských rodičov, mám všetky tie známe sviatosti a azda chodím aj do kostola podľa cirkevných prikázaní a vediem k tomu aj svoje deti podľa tradície a cirkevného zákona... Môžeme to takto vidieť, takto prežívať, a nemusíme sa pritom ani zmieniť o Bohu, a vlastne ten Boh ani nemusí byť potrebný. Preto to Pavol celé otočil. Nepýtaj sa, kam patríš (do akej tradície, pod aký zákon), ale pýtaj sa, z čoho žiješ, za čo si vďačný, kto ťa napĺňa láskou, kto ti otvoril srdce pre pochopenie a zľutovanie. Ak si odpovieme, že je to Boh, ktorý sa nám zjavil v Ježišovi a premenil nás, potom azda tak ako Pavol precítime aj svoju zodpovednosť za ostatných a za ostatný svet. Ak je viera dar, je to dar aj pre iných a nie dôvod na vyvyšovanie sa nad iných. Pred pár dňami, 9. augusta, sme podľa katolíckeho kalendára slávili sviatok sv. Terézie Benedikty, vlastným menom Edity Steinovej. Pochádzala z nemeckej židovskej rodiny, v mladosti študovala filozofiu na univerzite v Nemecku, zvlášť u Edmunda Husserla. Ako dospelá sa dala pokrstiť a neskôr dokonca vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Po nástupe nacistov k moci ju rehoľné sestry poslali do kláštora v Holandsku. Keď však nacisti obsadili aj túto krajinu, hľadali židov aj tam a nezáležalo im na tom, či sú pokrstení alebo nie. Edita Steinová by sa možno mohla zachrániť, ale ako kresťanka v čase prenasledovania židov nevedela žiť svoje kresťanstvo ako možnosť seba zachrániť, keď jej židovskí príbuzní túto možnosť nemali. V danej situácii porozumela nasledovanie Ježiša cez solidárnosť so židmi až po utrpenie a smrť v Osvienčime. Svedectvo Edithy Steinovej je celkom výnimočné – židovka, čo sa stala úprimne katolíckou kresťankou, intelektuálka, porozumie a žije svoje kresťanstvo cez vernosť tým, ktorí sú prenasledovaní pre svoje židovstvo.
Myslím, že Pavol to chápal veľmi podobne. Keď sa stal kresťanom, nie preto, aby sa zachránil na úkor iných, ale aby sa stal bratom všetkých a aby Boh cez neho zachraňoval – židov i pohanov. Hranice cirkvi sú chvalabohu naozaj voľné a cesta Kristovho nasledovania otvorená. Aj pre nás, aj pre tých, čo sa do nejakej tradície nevedia zaradiť. Dôležitejšie je, aby sme sa nechali vždy znova Bohom a výzvami doby osloviť, premeniť a obnoviť.