V každom ľudskom spoločenstve nájdeme ľudí rôznych názorov. Kým rozdiely kultúrne a regionálne vieme asi dobre pochopiť, ťažšie znášame rozdielne názory na politiku a ekonomiku, a asi najťažšie je to v morálke a náboženstve. Keď niekto niečo pokladá za dobré a iný to isté má za hriešne, nedá sa veľmi počítať s úctou a porozumením. Vôbec sa preto nečudujem, že máločo tak ľudí rozdeľuje ako názory na náboženstvo a morálku. Čomu sa však čudovať treba, je skutočnosť, ak sa ľudia neznesú v rámci tej istej viery, tej istej cirkvi len preto, že nevedia (nechcú) rozlišovať dôležité od vedľajšieho, podstatné od podružného.
Z listov apoštola Pavla vieme, že už medzi prvotnými kresťanmi boli skupinky, ktoré sa vzájomne kriticky posudzovali za to, ako v praxi žijú svoju vieru. Kým v súčasnosti sa za hlavné názorové skupiny v katolíckej cirkvi pokladajú tzv. progresívni a tzv. konzervatívni, apoštol Pavol v Liste Rimanom rozlišuje slabých a silných. Slabí boli tí, ktorí podľa Pavla, napriek viere v Ježiša ako Krista, stále žili v strachu kvôli tomu, aké dni majú svätiť, čo jesť, kedy sa postiť, čo si obliekať, ako sa zapájať do svetského života a pod. Apoštol sám seba označuje za silného, ale nechce ponížiť tých slabých, preto len upozorňuje na to, čo je podstatné: Či jeme alebo sa postíme, ďakujme Pánovi (Kristovi), veď nežijeme pre seba, ale pre Pána; vo svojej rôznosti patríme Pánovi.
S týmto citátom apoštola sa stretávam pri pohreboch, keď sa táto myšlienka pripomína zoči-voči smrti ako povzbudenie: Či žijeme, či umierame, patríme Pánovi... Nikdy ma nenapadlo, že to Pavol pôvodne povedal v inej súvislosti, keď išlo – povedané našou rečou – o spor medzi progresívnymi a konzervatívnymi. V týchto prípadoch naozaj pomáha len odvolanie sa na to, čo je podstatné. Podstatné nemôže byť, čo jeme a kedy chodíme do kostola, či sú kňazi slobodní alebo ženatí, či v kostole hovoria len muži alebo aj ženy a množstvo ďalších podobných záležitostí, ale podstatné je, komu žijeme, komu patríme. Apoštol to hovorí takto veľmi osobne: Komu žiješ, pre koho žiješ, teda komu dôveruješ, o koho sa opieraš, v kom máš svoju nádej, komu si vďačný, že ťa miluje? Ak Pánovi, čiže ak si uveril, že Ježiš je Kristus, nesúďme sa navzájom, píše Pavol, len rešpektujme tých, čo majú obavy, čo sú „slabší“, neistejší, a oni nech zasa rešpektujú svedomie tých, čo sú „silnejší“, slobodnejší vo viere. Spolu však oslavujme Boha ako Otca nášho Pána Ježiša Krista (Rim 15,6); lebo on nám dáva spravodlivosť, radosť i pokoj v Duchu Svätom (Rim 14,17).
V praxi pri našom rozhodovaní, zaiste, nie je jedno, či a ako sa morálne správame. Morálne však nemôže byť len to, čo je tradičné, ale ani to, čo je nové. Pre kresťana má byť morálne to, čo je nasledovaním Ježiša Krista. Vieme, že Ježiš chodil medzi farizejov i medzi hriešnikov. Preto aj dnešný kresťan má rešpektovať tradičných kresťanov (tých úzkostlivejších), ale má mať ochotu porozumieť aj ľudí dnešného sveta, dnešnej kultúry, a tiež rozvedených, do kostola málo chodiacich a voči cirkvi kritických ľudí. Na základe svojej skúsenosti hovorím: Nikdy nezažijeme radosť, o ktorej sa píše v evanjeliu (i radosť nad „obrátením hriešnika“), ak neprijmeme všetkých ľudí s akýmikoľvek hriechmi a životnými osudmi bez predsudkov a spochybňovaní, s nehranou otvorenosťou a úctou voči všetkým – jedno, či sú viac alebo menej veriaci, v kostole sobášení alebo nie, či sú nekatolíci alebo katolíci, naši priaznivci alebo kritici. Podľa apoštola Pavla, ak sme slobodnejší vo viere, s úctou máme prijímať tých konzervatívnejších, ale na druhej strane nedovoľme, aby oni svojím strachom zaťažovali celú cirkev. Ak sme, naopak, konzervatívnejší, s úctou prijímame tých otvorenejších a uvedomme si, že nie od našich tradícií závisí cirkev (a svet už vôbec nie), ale od Krista a jeho pôsobenia. Teológ Otto Hermann Pesch vo svojej knihe o II. vatikánskom koncile píše o zápase medzi progresívnou väčšinou a konzervatívnou menšinou na koncile. Konzervatívcov medzi biskupmi nebolo viac ako 15 percent. Skoro všetci boli úradníkmi vo Vatikáne. Brzdili všetko, čo sa len dalo. Hlavou tejto skupiny bol kardinál Ottaviani. Ako mohol byť tento inteligentný a osobne láskavý človek tak tvrdo proti každému novému návrhu, každej novej myšlienke o cirkvi?, pýta sa O. H. Pesch. A odpovedá si: Je len jedna možná odpoveď: Celkom stratený kontakt s realitou! Kto svoj život strávi v cirkevných úradoch a vo vznešených kostoloch a nenechá sa vtiahnuť do reality dnešného sveta, po istom čase presvedčí sám seba, že len na ňom spočíva budúcnosť cirkvi či viery v Boha. Na druhej strane nemožno za kontakt s realitou pokladať utopenie sa vo svete dnešných médií a svete súčasných zväčša povrchných náhľadov na život, čo hrozí zvlášť mladým a málo kritickým ľuďom.
Či žijeme, či umierame, patríme Pánovi, napísal nám Pavol. Pán nie je celebrita v televízii, ani v politike, ani vo Vatikáne. On je môj Pán, čiže moja láska; zároveň autorita i opora. On nech nám pomôže uniesť a vyriešiť naše problémy, on nech preklenie naše obmedzenia a rozdiely.