Keď sa mám vyjadriť k náboženskému životu v Dev. N. Vsi z príležitosti 560. výročia prvej písomnej zmienky o našej obci, tak treba pri porovnaní s minulosťou spomenúť predovšetkým zásadnú zmenu, ktorá sa udiala vo vnímaní úlohy náboženstva. (Pozn.: Náboženstvom v našich podmienkach myslím najmä kresťanstvo a užšie najmä kresťanstvo katolícke; tým nechcem podceniť iné varianty náboženstva či kresťanstva, ale z hľadiska tradície v Dev. N. Vsi, kde historicky boli temer všetci obyvatelia katolíci, nechcem ísť príliš do šírky. Napokon, čo v súčasnosti platí pre katolícke kresťanstvo, zväčša platí aj pre iné náboženstvá či náboženské spoločnosti.)
Zásadnou zmenou myslím skutočnosť, že v minulosti náboženský život (systém), organizovaný cirkvou, neposkytoval len samotné náboženské prostriedky na riešenie základných i čiastkových problémov ľudského života, ale súčasne obyvateľstvu prepožičiaval jeho základnú identitu. Na to sa viazala kultúra i politika, v mnohom aj ekonomika. Cirkev bola základným ideovým, morálnym a rituálnym garantom spoločnosti počnúc slávením sviatkov ako prejavov spoločnej identity cez morálne usmernenia a ideové vysvetľovania existencie až po evidovanie obyvateľstva v matrikách. Táto forma spolužitia náboženstva a spoločnosti sa vplyvom známych novovekých zmien v ostatných dvoch storočiach postupne rozpúšťala; v Dev. N. Vsi azda už po 1. svetovej vojne, na východnom Slovensku po 2. svetovej vojne (s doznievaním podnes), u našich krajanov v Chorvátsku túto sociálnu identitu vymedzenú práve náboženstvom nešťastne pripomenula nedávna občianska vojna.
Akú funkciu plní náboženstvo dnes, v dnešnej Európe, ktorej súčasťou je aj naša obec? V podmienkach tzv. modernity alebo sekularity je stále celá škála možností. Celkove však platí, že náboženstvo sa individualizovalo a privatizovalo – niekomu slúži ako jednoduchý servis na prikrášlenie významných životných udalostí, iným ide aj o hľadanie zmyslu existencie, ďalší sa dostávajú do kontaktu s náboženstvom v snahe zvládnuť tzv. kontingentné (nečakané, zraňujúce) momenty ľudskej existencie. Politika sa dnes na náboženstvo díva pragmaticky: Známy je výrok českého prezidenta V. Klausa, že cirkev je niečo ako spolok drobnochovateľov a záhradkárov. Na Slovensku je známy zasa výrok istého činovníka SAV, že naši cirkevní predstavitelia sa tvária, že majú autoritu v spoločnosti, a naši politici sa tvária, že tomu veria.
Napriek irónii je na týchto pohľadoch niečo pravdy. Cirkvi dnes nie sú súčasťou mocenskej sféry, ich ekonomický prínos tiež nie je dôležitý, aspoň nie priamo, takže sú skôr súčasťou tzv. tretieho sektora. Hĺbkou a šírkou svojho tematického záberu sa však tomuto zaradeniu cirkvi vymykajú. Kresťanskej cirkvi ide z princípu predsa len o ponuku zásadného zmyslu, orientácie a spolupatričnosti, a to na základe ľudskosti, ktorá sa prijíma vo vďačnosti a žije solidárne. Takže náboženstvo zostane osobitnou oblasťou života človeka a spoločnosti, môže byť iné, ako ho poznáme dnes, nemusí sa prejavovať cez jednu dominantnú cirkev, zostane však témou, ktorá pôjde naprieč ostatnými oblasťami ľudskej existencie a spoločnosti ako ponuka tej základnej identity, v ktorej sa bude hľadať hodnota človeka a sveta.
Ako sa toto všetko žije dnes v Dev. N. Vsi? Bez toho, aby som poznal výsledky najnovších štatistických prieskumov, dá sa povedať, že asi 10% našich obyvateľov sa pomerne pravidelne (i verejne) nábožensky prejavuje, a asi 2 tretiny našich občanov sa priznávajú k niektorej z cirkví či náboženských spoločností. V rámci tohto spoločenstva ľudí, čo sa viac alebo menej nábožensky prejavujú, je v súčasnosti aj v Dev. N. Vsi značná pluralita, a to aj medzi katolíkmi. Preto ani farár nevie ľahko zhodnotiť, čo všetko sa deje v jeho farnosti, alebo ako sa to náboženské prejavuje na danom území. Zvlášť, keď dnes na rozdiel od minulosti, ľudia sa nábožensky nedajú ohraničiť územím svojho trvalého bydliska.
Určitou pomôckou hodnotenia náboženského života v Dev. N. Vsi sú viditeľné budovy patriace cirkvi a na ne sa viažuce aktivity. Ako vieme, pred 60 rokmi sa z politických dôvodov rozbil starý systém materiálneho fungovania cirkvi, majetok cirkvi prešiel pod správu štátu. Pred asi 15 rokmi časť tohto majetku bola vrátená cirkvi, presnejšie farskej obci Dev. N. Ves. Miestnej katolíckej cirkvi sa za tieto ostatné roky podarilo obnoviť (obnovovať) objekty v jej vlastníctve (kostol, F centrum, fara, cintorín). Pri obnove budov sme sa snažili, aby naše budovy pôsobili kultúrne, ale nie muzeálne. Pozemkové vlastníctvo sa vrátilo len v zlomkoch, zisk temer neprináša, skôr sú s ním výdavky, úžitok však azda prinesie v budúcnosti. Napriek občasným podozrievaniam voči cirkvi vlastníctvo, ktoré máme, v súlade s tézou, že cirkev tu nie je sama pre seba, nevyužívame len my, ale naše objekty a pozemky slúžia aj necirkevnej verejnosti. Týka sa to tzv. dendroparku, zelených plôch na Eisnerovej ulici, cintorína, kostola i F centra.
Z hľadiska ľudského potenciálu náboženský život stojí na ľuďoch, ktorí ho organizujú a žijú aj v službe pre iných. V Dev. N. Vsi je niekoľko desiatok ľudí, ktorí celkom bez odmeny alebo za minimálnu odmenu sú hýbateľmi náboženského života v našej obci. Rád by som pripomenul, že náboženský život nevnímam len cez typicky cirkevné záležitosti, ale aj cez prejavy priateľstva, poctivej práce, pohostinnosti, obetavosti a pod., kde rozlišujúcim znakom je motivácia. Ak ide o motiváciu vierou a evanjeliom, hoci len podvedome, ide o náboženský prejav. Nositeľmi tohto života a aktivít sú ľudia vo viditeľnej službe kostolníčok, organistov, hudobníkov, spevákov, liturgických asistentov, lektorov, miništrantov, katechétov, administratívnych pracovníkov, údržbárov a pod., ale aj rôznych ľudí, ktorých by som označil za sprievodcov, poradcov, animátorov či aktivistov v sociálnej službe. Treba pripomenúť, že ide o ľudí, ktorí toto všetko nerobia pre zárobok, ale z priateľstva a ako službu spoločenstvu (zasa nielen cirkevnému). Aktivita týchto ľudí, najmä tam, kde je samostatná, je prejavom nových pomerov v cirkvi po II. vatikánskom koncile, keď sa stalo želateľným, aby cirkev nereprezentovali len biskupi a a kňazi, ale cirkev bola solidárnym spoločenstvom rovnocenných. Nie každý to v cirkvi dnes chápe, osobne však podporujem, aby títo ľudia boli nositeľmi posunu od tzv. ľudovej cirkvi k cirkvi ľudu, od cirkvi ako objektu pôsobenia zhora na cirkev ako subjekt pôsobenia zdola. Tradičnú štruktúru cirkvi (napr. úlohu úradnej farnosti) chápem ako službu prepájania a inšpirácie – ľudí a aktivít, nie ako výlučnú reprezentáciu cirkvi na danom mieste.
V takomto modeli farár nepotrebuje ísť kvázifolklórne pokropiť svätenou vodou základný kameň nového mosta, ale azda sa môžeme pochváliť, že to boli najmä ľudia z našej miestnej cirkvi, ktorí pred rokmi zabránili pokusu o devastáciu prírodného prostredia na rieke Morave; podobne pri rozhodovaní o rekonštrukcii F centra sme nemysleli úzko na vlastné profity a nepredali sme objekt na komerčné účely, ale naši ľudia z farnosti rozhodli o zachovaní historickej budovy a dvora pre dobro verejnosti (nielen cirkevnej) a obnovu umožnili len vlastnými financiami bez akejkoľvek cudzej podpory; a podobne sme sa neunáhlili so stavbou nejakej lacnej novostavby kostola, ale pripravujeme projekt, ktorý opäť nebude úzko cirkevný, ale kultúrno-spoločensky vylepší prostredie na tzv. kostolnom kopci.
Aj o tomto je dnes náboženský život v našej obci. Žijeme ho zásluhou mnohých už zabudnutých rodákov z minulosti i vďaka mnohým viac či menej známym ženám a mužom z našej prítomnosti.