Odkedy na sviatok Sedembolestnej Panny Márie zvykneme v Dev. N. Vsi chodievať do Weitovho lomu, vždy od rána sledujem oblohu a nádejam sa, že bude pekne. Zväčša to dobre dopadne, ale vieme, že počasie býva vrtkavé, a nikdy si nemôžeme byť istí, či nás nepríjemne nezaskočí. Nielen v prírode, lež aj v našom súkromnom a spoločenskom živote sa striedajú dni pekné a ťažké, dobré a boľavé. A zaiste, striedanie týchto udalostí je pre nás omnoho dôležitejšie ako zmeny počasia. V prenesenom zmysle slova, nesvieti nám stále slniečko, ale niekedy sa aj zamračí, príde búrka a dážď. Môžeme to však brať tak, že je to podobné ako v prírode, teda mimo našej moci, a že nikdy nevieme, ako to s nami dopadne? Veľmi záleží na tom, ako si to predstavujeme. Lebo, zaiste, nik z nás presne nevie, kedy ochorie, kedy sa zlomia niektoré naše priateľstvá a vzťahy, nik z nás nevie, či nenastane ešte väčšia ekonomická kríza, alebo dokonca nepokoje a vojny. Ale na druhej strane vieme, že všetky tieto udalosti nie sú predovšetkým hrou nejakého osudu, ale sú dôsledkami nášho zmýšľania a konania.
Podľa toho, ako prežívame udalosti nášho života – či sa cítime ich obeťami alebo tvorcami – podľa toho chápeme a žijeme aj svoju náboženskú vieru. Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie sa veriaci kresťan díva na Ježiša na kríži, alebo na známu scénu, kde Ježišova matka drží mŕtve telo svojho syna v náručí. Ako na nás pôsobia tieto obrazy? Je tu Ježiš (a jeho matka) obeťou danej situácie alebo sú oni tvorcami tejto situácie? Viem, že niektorí naši kresťania majú sklon v týchto situáciách povedať (a zdá sa im to nábožné): Čo Pán Boh dopúšťa, to treba prijať... Niekedy dodajú ako utrápený Jób zo Starého zákona: Pán dal, Pán vzal, nech je jeho meno pochválené. Pri tomto chápaní sa však prehliada, že aj ten Jób sa napokon dostal do stavu, keď začal o Bohu pochybovať a vyčítal mu, že na neho dopustil toľké utrpenie. A prekrútili by sme aj zmysel evanjelia, ktoré bolesť Ježišovej matky prirovnáva srdcu prebodnutému mečom. Teda nie srdcu, ktoré sa akosi stoicky či budhisticky usmieva aj uprostred trápenia, vraviac si, že všetko je dočasné a na ničom z tohto sveta nezáleží – lež srdcu prebodnutému mečom.
Poznám také situácie, kedy je dobré stíšiť sa a s danou situáciou zmieriť. Takéto zmierenie so situáciou však nemôže mať podobu rezignácie, ktorú si nábožensky ospravedlním. Všimnime si, že jednotlivé scény z Ježišovho utrpenia zvykneme nazývať zastavenia a celé to utrpenie nazývame cestou – krížovou cestou. Teda nie prehry, ale zastavenia, nie koniec, ale cesta. Také zastavenie je čosi ako prestávka, počas ktorej sa nadýchneme k ďalšiemu výstupu na ceste k cieľu. Takto je v kresťanskej tradícii pochopená aj Ježišova smrť ako súčasť jeho cesty, jeho výstupu k Otcovi. Len keď to takto chápeme (ako súčasť cesty, zápasu) môže byť pohľad na kríž alebo na Sedembolestnú útešný a povzbudzujúci. A takisto aj pohľady na naše vlastné ťažkosti a bolesti. Ak sa na ne dívame s vierou podľa Ježiša, nevidíme ich ako prehry, ale ako zastavenia na ceste, ako nadýchnutia, aby sme neskôr mohli opäť pokračovať.
Ježišova smrť na kríži je dôsledok jeho zápasu, nie neznámej Božej vôle, ale jeho zápasu o pochopenie a naplnenie tejto vôle. Máriino srdce prebodnuté mečom nie je dôsledkom nešťastia, ale zápasu o ľudské srdcia – „aby sa vyjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc“. Takto prijímajme aj situácie nášho života: Nech sú výsledkom zápasu o pochopenie a uskutočnenie Božej vôle pre spásu, záchranu, dobro ľudí, pre záchranu sveta.