Temer denne máme skúsenosť, že mnohé naše snaženia nikam nevedú, že často končia v hádkach, často vyznejú naprázdno. Nemusí ísť pritom len o politické udalosti, ktoré vyvolávajú toľko hnevov a vášní. Spory a vášne vyvoláva aj náboženstvo. Možno je to tak preto, že v politike a náboženstve ide o veľké veci, nie o maličkosti, a súčasne ide o to, čomu veríme. A priznajme sa, nič sa nás tak nedotkne, ako keď si iní nevážia, čo si my vážime, keď iní neveria, čomu my veríme.
Pri dnešnom čítaní apoštola Pavla som si dal ešte inú otázku: Na čom vlastne záleží, aby niekto uveril tomu, čomu ja verím, alebo prijal za správne, čo ja pokladám za správne? Azda na dobrých argumentoch alebo na dobrej vôli alebo na schopnostiach presvedčiť iných? Apoštol Pavol v úvode svojho Prvého listu Solúnčanom píše, že evanjelium neprišlo k nim len v slove, ale aj v moci, v Duchu Svätom a v úplnej istote. Slovom asi myslel peknú reč, akú zvládali vtedajší antickí rečníci, čo dokázali zaujať poslucháčov. Oproti takejto reči apoštol položil dôraz na moc a pôsobenie Boha, ktorý mu dal suverenitu a odvahu v jeho mene hovoriť a konať. A že takáto Božia moc pôsobila, Pavol spoznal podľa výsledku: Hoci sa v Solúne zdržal asi len štyri týždne, v meste vzniklo celkom súce kresťanské spoločenstvo.
Pavol so spolupracovníkmi prišiel do Solúna (Tesaloniky) v r. 50. Ako vždy, najskôr sa pokúsili o Ježišovi hovoriť v židovskej synagóge. Niektorí židia v Ježiša ako Krista uverili, väčšina ho však odmietla a viere sa omnoho viac otvorili Gréci. To vzbudilo medzi miestnymi židmi závisť a Pavla obvinili, že poburuje ľudí. Pavol musel rýchlo opustiť mesto. Keď potom na začiatku zimy prišiel do Korinta, cítil sa Solúnčanom dlžný všeličo dopovedať, a tak im napísal list. Je to najstarší text, ktorý máme v Novom zákone, všetky ostatné listy a evanjeliá vznikli neskôr. Už z krátkosti Pavlovho pôsobenia v Solúne poznávame, že to asi nebola jeho schopnosť ľudí presvedčiť, aby sa stali kresťanmi. Bola to moc Božieho pôsobenia. Vari je potom zbytočné namáhať sa kazateľom a misionárom, alebo kresťanským rodičom pri výchove? Nie, zbytočné to nie je. Dokonca je to potrebné. Ale kazateľom i rodičom musí byť jasné, že sme len prostredníkmi v službe Boha. Preto nemáme v prvom rade presviedčať, ale zjavovať. Zjavovať značí niečo otvoriť, odhaliť, čo je skryté, ale nie neprítomné. Je to podobné ako s talentom vnímať hudbu; nemáme rovnaký hudobný sluch, ale všetci máme schopnosť hudbu vnímať. Ak však nestretneme niekoho, kto nám pomôže správne vnímať, nikdy sa dobrú hudbu vnímať (a tešiť sa z nej) nenaučíme. Preto dobrý kazateľ, dobrý vychovávateľ nepresviedča, ale zjavuje to, o čom predpokladá, že je prítomné aj v myslení, svedomí a skúsenosti jeho poslucháčov.
Film „Misia“ o pôsobení jezuitských misionárov v 18. stor. medzi Indiánmi nad vodopádmi Iguazu (na hraniciach dnešnej Argentíny a Brazílie) začína tým, ako misionár hrá na flaute a s obavami sleduje, čo sa okolo neho deje za zelenou kulisou pralesa. Vie, že ho pozorujú desiatky indiánskych očí a že ho pokladajú za votrelca. Preto sa im snaží prihovoriť hudbou, aby vycítili, že im prináša niečo pekné a dobré. Samozrejme, nestačilo, že ich odzbrojil hudbou. Musel im aj zjaviť, ako mu na nich záleží – aby zostali slobodnými ľuďmi, aby žili hodnotný život a nebáli sa lesných démonov ani ľudských otrokárov. A že sa to dá dosiahnuť lepšie prostredníctvom Ježišovho evanjelia ako cestou ich tradičných pohanských predstáv.
Také niečo zjaviť nebolo jednoduché vtedy, a nie je to ľahké ani dnes. Ale chceme to skúšať a chceme dosvedčovať, že Boh je aj dnes s nami vo svojej moci a Duchu Svätom, ako bol s Pavlom, prvými apoštolmi a mnohými úprimnými kresťanmi počas celých kresťanských dejín.