Homília - 30. nedeľa cez rok (A)

1 Sol 1,5-10

23.10.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Dnes naša cirkev slávi tzv. misijnú nedeľu. Čo sa myslí týmto pomenovaním? Väčšina ľudí sa nepomýli, keď si pri slove misie predstaví ďaleké exotické krajiny (napr. v Afrike). Potvrdzuje to aj plagát, ktorý nám poslali do kostolov k tejto nedeli. Na ňom je černoško, ktorý prosí o finančnú podporu pre cirkev v ďalekých krajinách. Naše médiá občas prídu s otázkou, prečo sa cirkev stará o ľudí v ďalekých krajinách a nepošle misionárov radšej do rómskych osád na Slovensku. Nie je to celkom pravda, že nepošle, napokon, v tomto prostredí pôsobia viacerí kresťania; známe sú najmä úspešné projekty saleziánov. Ale dôležitejšie je uvedomiť si, že pri kresťanskej misii nejde prvorado o sociálne problémy, ale o náboženské ohlasovanie. Sociálne tu vychádza z náboženského. Ak je naša viera príliš zameraná na morálku, viac posudzujeme ako pomáhame. Ak je však naša viera poznačená skúsenosťou s Bohom, delíme sa o túto skúsenosť, a preto vieme aj pomáhať. Vtom je pravá misia.

O takúto misiu išlo apoštolovi Pavlovi. Nešiel niekam do exotických krajín ani do problémových osád vtedajšej spoločnosti, ale chcel sa podeliť s ľuďmi o svoju náboženskú skúsenosť. Najprv so židmi, potom čoraz väčšmi s pohanmi. A títo ľudia, ktorých oslovil, odpovedali na jeho ohlasovanie tak, že na začiatku Prvého listu Solúnčanom mohol o nich napísať, že sa odvrátili od modiel k pravému a živému Bohu, že teraz napodobňujú jeho a Pána (Krista) a sami sa stali vzorom pre ľudí v ďalších gréckych mestách.

Osobne má stále prekvapuje, ako sa to všetko mohlo Pavlovi podariť, že ľudí tak oslovil, tak motivoval, že sa stali kresťanmi. Na rozdiel od našich misionárov v chudobných krajinách, neprinášal nejaké sociálne vymoženosti, nepostavil školu, nemocnicu, nerozdával šatstvo... Naopak, dožil sa toho, že noví kresťania na severe Grécka sami sa začali deliť, začali pomáhať cudzím, ba aj chudobným židom v Palestíne. Povieme si, ako sa svet mení. Ale dôležité je iné. Dôležité je to odovzdanie skúsenosti s Bohom. Preto apoštol zdôraznil: „Od modiel obrátili ste sa k Bohu, aby ste slúžili pravému a živému Bohu“ (1 Sol 1,9). Čo sú modly a kto je pravý a živý Boh? Dnešný človek si pod modlami predstavuje azda nejaké figúrky, amulety či talizmany, ktorým sa slepo verí. Je to však zložitejšie. Modly sú predstavy, ktoré uctievame, iste aj postavy, a až na poslednom mieste veci, od ktorých očakávame šťastie. Šťastie ako osud, ako darček. Niečo na spôsob hádzania kocky v kasíne. Verí sa, že raz to vyjde. V uctievaní modiel sa však nehádže kocka, nepadá číslo, ale hádže sa do banku vlastný rozum i sloboda. Preto je to zlé. Naopak, od pravého a živého Boha neprosíme o šťastie. Ďakujeme mu za vzťah a prosíme o lásku, rozum a radosť: „Príď, Duchu Svätý, a naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nás oheň svojej lásky... Daj, aby sme v tomto Duchu poznávali, čo je správne, a radovali sa z jeho posily.“ (Tak sa modlíme vo vzývaní Ducha Sv.) Vo vzťahu k Bohu tiež hovoríme o dare; nejde však o šťastie ako v kasíne, kde sa stráca rozum a sloboda, ale o vzťah, v ktorom sa náš rozum a naša sloboda zhodnocujú.

Z našej strany by bolo veľmi nerozumné myslieť si, že modly uctievali len ľudia v staroveku. Nebezpečné modly sa predsa uctievajú aj dnes. Pýtajte sa mladých ľudí, čím chcú byť – koľkí sa len vidia v nablýskaných hviezdach tzv. šoubiznisu? Iste, mnohí chcú byť užitoční, mnohí sa chcú pre niečo dobré a pekné obetovať, ale koľkí dnes vieme uniknúť vplyvu modiel? Všade okolo sú modly biznisu, úspechu, politiky... a všetkého toho, čo sa na nás valí z médií ako tzv. virtuálna realita. Podľa slovníka cudzích slov „virtuálne“ je len myslené, snové, nie skutočnosť. Presne ako modly. Čo sme urobili z kresťanstva, keď sa tieto virtuálne modly zdajú dnes mnohým príťažlivejšie či živšie ako Boh? Asi sme Boha predstavovali často podobne ako modlári predstavujú svoje modly – ako nejakú nablýskanú vec, nejakú šikovnú rozprávku, nejakého šikovného supermana, ako niečo, čo nám zaistí šťastie. Ale ako hovorí Pavol, pravý a živý Boh nezaisťuje šťastie, lež obrátenie od otroctva k slobode, od hlúposti k rozumu a od sebectva k láske. A túto skúsenosť, toto zjavenie, nazývame aj zmŕtvychvstaním.

Vtedy, keď si dokážeme dávať takúto skúsenosť, staneme sa naozaj kresťanmi, premeníme svoju cirkev na cirkev ľudí v Bohu sebavedomých a uvidíme fungovať misie – najprv tu medzi nami, a potom možno aj inde, kde skromne ponúkneme svoje skúsenosti.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves