Homília - 34. nedeľa cez rok (A)

1 Kor 15,20-28

20.11.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Pred týždňom som v nedeľnom príhovore hovoril o dlhodobom probléme kresťanov, a to o rozdeľovaní starosti o dušu a starosti o svet, alebo inak povedané, o rozdiele v chápaní náboženskej viery ako témy súkromnej (zameranej na seba) a ako témy dejinnej a spoločenskej.

Po vypočutí si textu z 25. kap. Matúšovho evanjelia je dosť ťažko pochopiť, ako sa mohlo v kresťanstve presadiť úzko osobné a „netelesné“ chápanie viery. Ježišovo rozprávanie o hlavnom pravidle Božieho súdu je pritom jasné, tým pravidlom je ochota poslúžiť inému v jeho konkrétnom ohrození. Dokonca Boh ako konečný adresát tej služby zostáva neznámy, preto sa ľudia prekvapene pýtajú: A kedy sme ťa videli..? Zaiste, mnohí ľudia toto rozprávanie počúvajú inak. Zdá sa im, že potvrdzuje názor, že náboženská viera je zbytočná, že stačí ľudskosť. Čo je však ľudskosť, vari je to nejaký prírodný úkaz? Nie, ľudskosť je vecou voľby, a ja si spolu s Ježišom myslím, že voľba slúžiť a milovať a robiť dobre sa rodí z viery, z prijatia Božieho slova. Otázkou zostáva, prečo niekto na základe viery len moralizuje a nemiluje, alebo prečo zostáva len pri náboženských predpisoch, ale neotvorí sa láske. O tom bol napokon Ježišov spor so židovskými predstaviteľmi náboženstva jeho doby.

Voľba slúžiť a milovať pochádza z viery, nie zo šťastnej povahy alebo z vydarených sociálnych okolností. Povaha a okolnosti majú svoju rolu, ale nie sú kľúčové. Najdôležitejšie je, čomu veríme a čo nás priťahuje, lebo podľa toho sa aj orientujeme – ako keď sa kvietok otáča za slniečkom. V ostatné nedele sme o tomto smerovaní premýšľali na základe 1. listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pre solúnskych kresťanov bolo dôležité očakávanie skorého príchodu Krista Pána ako víťaza nad zlým a prostredníka Božieho kráľovstva. Pavol im nevedel povedať, kedy Kristus presne príde, ale vyzýval ich, aby žili triezvo a mohli byť Kristovými spolupracovníkmi na ustanovení Božieho kráľovstva vo svete. Dnes na poslednú nedeľu cirkevného roka (na sviatok Krista Kráľa) čítali sme úryvok z iného Pavlovho listu, z 1. listu Korinťanom. Z toho úryvku je najdôležitejšia myšlienka o prepojení Kristovho vzkriesenia so vzkriesením ostatných ľudí. Viera kresťanov v Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je viera v nejaké čudo, ale viera, že on vládne – ako píše apoštol – nad silami, ktoré by nás mohli ubíjať a ničiť. Pod tými silami si možno predstaviť rôzne negatívne sily prírody, politiky, ekonomiky či našej existencie celkove (smrť). Táto viera prináša človeku iný pohľad na vlastnú realizáciu v živote, a ako pripomína apoštol, prepája náš osud s osudom ostatných ľudí. Kristus ako zmŕtvychvstalý sám pre seba, je teda podľa Pavla nezaujímavý, zaujímavý je ako ten prvý, ktorý za sebou ťahá svojich priateľov. On je prvotina, píše Pavol, z tých, čo zosnuli (gréc. čo sú v kóme). Prvotina bol pre Židov i Grékov prvý dar obetovaný Bohu – najlepší, najkrajší, jednoducho dar lásky. Takým je Kristus, prvý, ale nie izolovaný. To chcel Pavol zdôrazniť.

Keď cirkev ustanovila r. 1925 sviatok Krista ako Kráľa, kňazi o ňom kázali v bojovnom štýle ako o vládcovi, ktorý porazí svojich nepriateľov (sily ateizmu, protináboženského liberalizmu a pod.). Po II. vatikánskom koncile sa presadila predstava, že tento Kristus víťazí tým, že je bratom ľudí, a tak je aj sudcom nebratskosti, neľudskosti vo svete. Túto bratskosť, ľudskosť z viery v Boha chce Ježiš žiť naďalej cez nás, a tým pretvárať svet na Božie kráľovstvo. Program Božieho kráľovstva je aj program politický (čo nie je to isté ako stranícky), inak by bolo kresťanstvo, ako nám vyčítali naši kritici, len akýmsi očkovaním na imunitu proti trápeniam vo svete. Isteže, nie je len politický, je to program celkovo existenciálny. Lebo, ako píše Pavol: Posledný nepriateľ nie je nejaký vykorisťovateľ, ale smrť.

Smrť je napokon posledná skúška aj pre tento svet. Islamskí teroristi s výsmechom hovoria nám, ľuďom západného sveta, že nás porazia, lebo sú vraj na rozdiel od nás ochotní zomrieť. Ich reč je dvojzmyselná, ale ako provokácia dobrá. Ozaj, vieme ešte zomrieť inak ako z únavy, zo smútku, či dokonca z nenávisti? Spomenul som si na smrť siedmich katolíckych mníchov v alžírskom Tibhirine. Zavraždili ich moslimskí teroristi v máji r. 1996. Tí ľudia tam neboli preto, aby moslimov nejako presviedčali na našu vieru. Boli tam preto, aby tam vieru žili. Celkom odovzdaní Bohu, celkom pre ľudí. Mohli odísť včas, ale rozhodli sa zostať z úcty k najbiednejším, ktorí sa k nim utiekali. Francúzsky kňaz Guy Gilbert sa o nich vyjadril, že počúvať o ich živote je ako kúpať sa v evanjeliu. (G. Gilbert, Buďte světlem!, Portál Praha 2010, 170.) Fanatici ich zavraždili, ale miestni moslimovia ich milujú podnes. (O mníchoch vznikol r. 2010 aj oceňovaný film „Des Hommes et des dieux“.) Život takýchto ľudí je jedným z mnohých možných prejavom spolupráce s Kristom na tvorbe jeho kráľovstva vo svete. Odkaz takýchto ľudí je mimoriadne silný, lebo mimoriadne ukazuje, čo znamená nestarať sa len o svoju dušu, ale starať sa o Božie kráľovstvo. Kresťan, ktorý to pochopil, nie je žiaden sveták. Je to človek, ktorý žije z modlitby a viery, ale všetky svoje okná má pre svet a ľudí otvorené. Verí, že Boh môže cez neho urobiť prievan lásky svojho kráľovstva.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves