Homília - 2. adventná nedeľa (B)

2 Pt 3,8-14

4.12.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Spomenul som si na jedného francúzskeho teológa z konca 19. st. menom Alfred Loisy. V istom období mal veľké problémy s vedením cirkvi, lebo sa snažil o modernejšie chápanie mnohých vecí, ale vyslúžil si len to, že mu zakázali činnosť. Možno v tejto súvislosti si raz povzdychol: „Prví kresťania dúfali, že príde Božie kráľovstvo, ale ono neprišlo a namiesto neho prišla cirkev.“ Každý, kto tieto slová počuje po prvý raz, môže mať dojem, že autor výroku je sklamaný alebo si robí posmech. Božie kráľovstvo – víťazstvo Krista, spravodlivosť, láska, sloboda a pokoj pre všetkých neprišlo, prišla cirkev; cirkev so svojimi finančnými zbierkami, so svojimi úradmi, svojimi viac či menej hriešnymi členmi, svojimi lepšími i horšími biskupmi a kňazmi, svojimi poučkami a dogmami, so svojimi pečiatkami a dokumentmi... Vždy mi je smutno, keď po sv. omši príde za mnou nejaké dieťa a podáva mi zošit so slovami: Podpíšte sa mi, prosím; žiadajú od nás dôkaz, že sme boli na omši. Čo to učia niektorí moji kolegovia naše deti!? Že cirkev je úrad, ktorý kontroluje, zapisuje a pečiatkuje? Ten francúzsky teológ si posmech nerobil; len bolestne pripomenul, čo sa stane, ak cirkev zabudne, že tu nie je pre seba, ale pre Božie kráľovstvo.

Dnes sme výnimočne nečítali úryvok z niektorého listu apoštola Pavla, ale z 2. listu apoštola Petra. Mohli sme si všimnúť, že témou bolo očakávanie dňa Pánovho, prepuknutie Božieho kráľovstva. Pominie sa staré nebo a stará zem a nastane všetko nové, nastane spravodlivosť, píše sa v liste. Autor píše o príchode dňa Pánovho, lebo kresťanom tých čias sa začalo zdať, že Pán so svojím príchodom mešká. Autor listu na to odpovedá, že nemešká, ale že od nás sa očakáva, aby sme sväto žili a po jeho príchode túžili.

List, z ktorého sme čítali, je nadpísaný menom apoštola Petra. Podľa všetkého ho však nenapísal Peter, ale niekto, kto sa len chcel na jeho autoritu odvolať. Tak sa to v antickej literatúre často robilo. Zo súvislostí vieme, že list vznikol okolo roku 100 n. l. V tom čase už boli všetci pôvodní apoštoli mŕtvi a pre ďalšiu generáciu kresťanov naozaj platilo, že neprišlo Božie kráľovstvo, neprišiel Pán ako víťaz – len rímska ríša pokračovala a pokračovalo aj prenasledovanie kresťanov. Napriek tomu kresťania ku koncu 1. st. n. l. žili už vo všetkých väčších mestách rímskej ríše. Žili spolu ako cirkev: židia, Gréci, Rimania, Arabi, Egypťania a mnohí ďalší. A autor listu im hovorí: Vy nie ste náhrada za meškajúce Božie kráľovstvo, vy ste cirkev, ktorá svojím životom a svojimi túžbami spolupracuje s Pánom a privoláva tak nové nebo a novú zem – Božie kráľovstvo. Cirkev tu nie je náhradou, ale cestou k Božiemu kráľovstvu.

V jednej modlitbe sa pekne hovorí: Kriste, ty dnes nemáš ruky, aby si pomáhal, vezmi si moje ruky. Ty dnes nemáš nohy, aby si šiel za ľuďmi, použi moje nohy. Ty dnes nemáš ústa, aby si ľudí oslovoval, prehovor mojimi ústami. Ty dnes nemáš iné srdce, aby si miloval, ako moje srdce... My, cirkev, nie sme náhrada, ale pokračovanie. Teologicky hovoríme, že cirkev je sviatosť pokračujúcej Kristovej prítomnosti v dejinách. Cirkev, ľudia cirkvi, ktorí ponúkajú svoje ruky, svoje nohy, svoje ústa, svoje srdce... Takejto cirkvi máme učiť naše deti, takúto cirkev máme vytvárať medzi nami. Nie cirkev ako úradnícke listy a podpisy a pečiatky, ale cirkev, v ktorej sa nás dotýka Kristus našimi rukami, chodí po svete našimi nohami, rozpráva našimi ústami, miluje naším srdcom. Iste, občas potrebujeme aj tie dokumenty a pečiatky, ale ja hovorievam, že byrokracia je v našej cirkvi to posledné a cirkevné zákony sú to predposledné. A čo je to prvé? Nuž, predsa Pán Ježiš Kristus a jeho slovo, a potom ľudia ako bratia a sestry a naše vzťahy, a tiež naša práca na tomto svete, a nielen nejaká „duchovná“ práca, ale práca lekára, učiteľa, robotníka; každého, kto si uvedomuje, že nepracuje len za peniaze, ale najmä preto, aby svet svojou prácou robil lepším.

V súčasnosti sa všade hovorí o príčinách ekonomickej krízy vo svete. Spomínajú sa zväčša čísla a kto ich zle spočítal. Len málokto spomenie, že kríza pochádza aj z morálky, presnejšie z nemorálnosti. Morálka sa však dá ťažko nariadiť, je totiž ovocím určitej vízie, určitej viery. Napr. aj tej, že cez nás – cirkev môže prísť Božie kráľovstvo. Ako sa píše v tom 2. liste Petrovom: Príde, ak sväto, teda bratsko-sestersky, žičlivo, obetavo, s úctou voči Bohu, prírode i ľuďom žijeme a po Kristovom príchode túžime. Začal som s francúzskym teológom, skončím s francúzskym filozofom. Paul Ricoeur si raz položil otázku: Ako prešli Izraeliti cez more, ako sa stali slobodnými? A odpovedal si: Toľko túžili a toľko a tak sa o svojej túžbe po slobode rozprávali, až sa slobodnými stali. Nech je naša cirkev miestom podobnej túžby a podobne silného rozprávania!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves