Pred veľkými sviatkami a počas nich sú kňazi v chúlostivej situácii. Práve vtedy, keď sa od nás veľa očakáva a príde veľa ľudí na bohoslužby do kostolov, máme najmenej času na prípravu. Povinností, ktoré treba vybaviť, ľudí, s ktorými sa treba stretnúť, je jednoducho naraz príliš veľa. Z tohto dôvodu už niekoľko rokov nepíšem pozdravy k Vianociam, neposielam maily či sms-ky, a samozrejme, temer nedvíham telefóny. Pokiaľ sa mi dá, odpisujem na pozdravy neskôr, často až po 6. januári. Na druhej strane dostávam k sviatkom veľa pozdravov a medzi nimi často nájdem niečo pekné, čo mi pomôže pripraviť sa na sviatočný príhovor v kostole. Takúto pomoc som našiel aj v liste, ktorý som pred pár dňami dostal od jedného priateľa. Je to kňaz pôvodom zo Slovenska, žije však už veľa rokov vo Švajčiarsku. Okrem iného mi poslal text s otázkou: Kedy začínajú Vianoce? Pod textom je podpísaný istý Rolf Krenzer.
Čo by sme odpovedali na túto otázku: Kedy začínajú Vianoce? Zrejme začínajú práve v týchto chvíľach, keď sme spolu pri štedrej večeri, keď sme spolu na polnočnej sv. omši. To je však odpoveď len na časový začiatok Vianoc. Aby sme poznali aj ich obsahový začiatok, podelím sa s Vami o myšlienky Rolfa Krenzera: „Kedy začínajú Vianoce? – Keď slabý odpúšťa silnému slabosť, keď silný miluje silu slabého, keď ten, čo niečo má, delí sa s tým, čo nemá nič, keď hlasný stíchne pri nemom a pochopí, čo mu chce nemý povedať, keď tichý sa stane hlasným a hlučný stíchne, keď významné sa stane nevýznamným, zdanlivo nedôležité dôležitým, keď uprostred temnoty maličké svetlo v skrytosti sľubuje veľkú žiaru, a ty sa nebrániš, ale ideš za ním taký, aký si, potom, áno, potom začínajú Vianoce.“
Je to trochu poézia, ale myslím, že veľmi trefná, menujúca to, čo je na Vianociach podstatné. Počas celého roka mnohí ľudia obdivujú to, čo je veľké, silné a hlučné, ba sa tomu aj klaňajú a snažia sa to napodobňovať. Ale niektorí sa na Vianoce zahanbíme, lebo vplyvom Vianoc pochopíme, že všetko, čo je navonok veľké, silné a hlučné, je o ničom, a že priestor treba dať tomu, čo je ako „maličké svetielko v skrytosti“. Keď sa Ježiš narodil, nebolo to pre vtedajší svet nič významné. A aj tí anjeli, čo spievali nad Betlehemom, nespievali do uška na párty boháčom, ktorí si zaplatili predstavenie. Ich spev v skrytosti svojho srdca počuli len Ježišovi rodičia a pastieri, ktorí netúžili po oslave namyslených a pokoji pre pohodlných, ale po oslave Boha a pokoji pre ľudí dobrej vôle.
V dnešnom druhom čítaní z listu Títovi sme počuli, že na Vianoce sa „zjavila Božia milosť ako záchrana pre všetkých ľudí“. List Títovi napísal niektorý spolupracovník apoštola Pavla pred r. 67 prvého storočia n. l. alebo pravdepodobnejšie až okolo r. 100 a na Pavla ako autoritu sa len odvoláva. Na Vianoce čítame z tohto listu preto, lebo vhodne vystihuje situáciu, v ktorej sa nachádzalo prvotné kresťanstvo a v ktorej sa v mnohom ohľade nachádza i dnes. Hlavným protivníkom kresťanov nie sú iné náboženstvá, ale zbožšťovanie politickej, ekonomickej a vojenskej moci a životný štýl s tým súvisiaci. A tak autor listu Títovi píše, že nie rímsky cisár vtedy a rôzni mocipáni dnes milostivo zhliadnu na svoj ľud, a nie oni prinášajú zdravie a blahobyt, ale Boh zhliadne, prejaví milosť a prináša spásu, zdravie a blaho v Ježišovi Kristovi. V ňom sme takpovediac vychovávaní k životnej zmene, keď už nebudeme obdivovať namyslencov a násilníkov, ale „odpustíme slabosť silnému, lebo silný ma miluje v mojej slabosti“.
Tak koná s nami Boh. On silný nechá sa uctievať vo svojej slabosti, v dieťati narodenom na slame, neskôr v priateľskej náklonnosti Ježišovej voči malým a chudobným, ako aj v jeho slabosti na kríži, aby poukázal na dôležitosť toho, čo je podceňované a oslobodil z biedy to, čo je boľavé a zviazané. Aby sme uverili, že nie cez hlučnosť, násilie a pompu sa ide k šťastiu, ale cez ticho, skromnosť a lásku. Prajem nám všetkým, aby sme skúsili, že v tomto pochopení nejde o plané reči, ale skutočnosť, ktorá zmení náš život a naplní nás pokojom a radosťou.