Homília - Vianoce (vo dne)

Tit 3,4-7

25.12.2011, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V jedných slovenských novinách v predvianočnom čísle uverejnili kresbu známeho karikaturistu. Na prvý pohľad ide o tradičnú scénu ľudí pred jasličkami. Pri pozornejšom pohľade si však všimneme, že sú tu vymenené pozície. Jasličky sú na kresbe domom s garážou a satelitom; Jozef, Mária, dieťa a oslík nie sú vo vnútri, ale vonku. V dome sú ľudia ležiaci pred obrazovkou a ich autá. Netreba dlho hádať, čo chcel autor kresby povedať. Mnohí ľudia dnes nekľačia pred jasličkami s Ježiškom, nenakúkajú dnu, do tajomstva žitia a bytia, ale fungujú len vo svojom malom svete a ani si nevšímajú, ako sa ich svet stáva čoraz obmedzenejší a neplodnejší. Samozrejme, veci nie sú čierno-biele. Dôležité sú naše sny a túžby, ktoré tvoria pozadie našich slov a činov. Preto je vždy otvorenou otázkou, nakoľko spájame svoje túžby len s nejakým lepším domom a pod., alebo nakoľko je naše kľačanie pred jasličkami či oltárom odrazom tých naozaj správnych snov a túžob.

Jasličky – scéna s Ježiškom, Máriou, Jozefom, pastiermi a ich zvieratkami – je, ako vieme, dekoráciou biblického príbehu o Ježišovom narodení. A tento príbeh je prerozprávaním viery, že Ježiš, ako sa píše v Lukášovom evanjeliu, je Spasiteľ, Kristus Pán (Lk 2,11). V Matúšovom evanjeliu je Ježiš menovaný ako Mesiáš a židovský kráľ (Mt 2,2.4) a úvod do Jánovho evanjelia ho zasa označuje za vtelené Božie slovo, čo prišlo na svet (Jn 1,14). Dnešné čítanie z Listu Títovi bližšie vysvetľuje tieto pojmy, keď sa uvádza, že narodením Ježiša Krista sa prejavila Božia láska voči ľuďom – Boh koná v Ježišovi a toho, kto uveril v neho cez Ježiša, očisťuje a obnovuje svojím Duchom.

Čo znamená uveriť v Boha cez Ježiša? Alebo všeobecnejšie, čo znamená vôbec v niečo uveriť? Sny, túžby sú vyjadrením našej viery zoči-voči realite, v ktorej žijeme. Čo je naším snom? Nový domček, najlepšie s peknou ženou, dobrým mužom, milými deťmi a nejakým tým zabezpečením k tomu? Alebo je tým naším snom Boh, jeho dobrota prejavená v Ježišovi Kristovi? Tieto sny zaiste nemusia byť v protiklade. Nemožno však vymeniť pozície. Nemožno kľačať pred snom o zabezpečenom pokojnom živote. Kľačať možno len pred Bohom ako Spasiteľom môjho života, mojej ľudskosti. Lebo o túto ľudskosť ide. Či je jej naplnením pohodlný zabezpečený život alebo život v priateľstve, odvahe, chuti do života, radosti zo sveta, prírody, iných ľudí i Boha. Ak nás Boh nezaujíma, ak pokladáme iných ľudí za prekážku vlastnej realizácie a prírodu len za zdroj uspokojovania svojich chúťok, snívame sen, v mene ktorého, ako hovoria filozofi, len spotrebúvame, ale nevytvárame zdroje našej ľudskosti. Ak sa však otvárame Boha, ktorý je, ako spomína dnešný text z Listu Títovi, priateľský k človekovi, snívame sen, v mene ktorého zdroje svojej ľudskosti vytvárame, ba priam pijeme zo studničky tejto ľudskosti.

Všímam si, ako sa v tejto dobe zvláštne reaguje na smrť známych ľudí. Pamätáme si, čo sa dialo, keď zomrel pápež Ján Pavol II. – bol to priam mediálny ošiaľ a jeho obdivovatelia volali po okamžitom svätorečení. Čosi podobné sa nedávno dialo na Slovensku, keď zahynul hokejista Pavol Demitra, a teraz v Čechách po smrti Václava Havla. Ktosi to nazval pokusom o „nanebovzatím celebrít“. Silné prežívanie odchodu týchto známych ľudí je znakom toho, že veľa ľudí s nimi spája svoj sen o niečom veľkom a vznešenom. To samo o sebe je celkom správne. Mám len podozrenie, že v mnohých prípadoch toto prežívanie smrti známych ľudí nie je až tak smútením za niekým, kto spoločnosť inšpiroval, ale skôr trúchlením za niekým, na koho mediálnej sláve sa spoločnosť priživovala, zakrývajúc nedostatok vlastnej viery, vlastných snov, ktoré by sa mohli uskutočňovať. Dospelá rodina, ktorá nešťastne stratí svoje dieťa, nezostáva smútiť, ale daruje svoju lásku novému dieťaťu; dospelá spoločnosť, ktorá stratí svojich veľkých ľudí, vytvára priestor na rozvoj a rast ďalších schopných ľudí; a dospelá cirkev, ktorá sa rozlúči s niekým zo svojich ctených ľudí, uctí si každého človeka, najmä toho, čo podobne ako Ježiš kráča po ceste priateľstva s Bohom a ľuďmi.

Kresťanstvo porozumelo pôvodne Ježišovmu príbehu tak, že on najlepšie stelesňuje sen o našej ľudskosti. „Prejavila sa v ňom Božia láska k ľuďom“, ako pripomenul autor Listu Títovi. S ním máme nádej na nový začiatok. Nech je to nový dobrý začiatok pre všetkých, čo sme v neho uverili, pre všetkých, čo spolu s ním chceme obnoviť a žiť svoju ľudskosť!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves