Predpokladám, že sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie nie je svojou témou celkom jasný ani mnohým dobrým kresťanom. O čom to asi môže byť, pýtame sa. Ako vieme, nie každé počatie ľudského dieťaťa sa udeje z lásky, aj keď by sme si to veľmi želali, aby sa deti počínali a rodili len z lásky ich rodičov. Keď sa v teologickej reči povie, že niekto bol počatý poškvrnene, vôbec sa však nemyslí na tie počatia, ktoré sú bez láskavého vzťahu a bez zodpovednosti. Je to zvláštne, ale poškvrneným počatím sa vlastne myslí každé ľudské počatie už len preto, že je ľudské, a ľudské sa myslí v tej súvislosti, čo som spomenul včera – ako poznačené smrteľnosťou a hriešnosťou. Áno, jedna z definícií človeka môže znieť: Človek je hriešny smrteľník. Môžeme debatovať, či je takáto definícia pesimistická alebo len realistická...
Smrteľnosť a hriešnosť sa teologicky chápu ako dôsledky tzv. dedičného hriechu. Dedičným hriechom sa v kresťanstve nemyslí nejaký konkrétny vedome a dobrovoľne spáchaný zlý skutok, ale skôr sa tým myslí ľudská situácia, že nie sme ani „živočíšni“ ani „božskí“. Nie sme „nevinní“ ako zvieratká, ale nie sme ani „nevinní“ ako Boh. Hovoríme, že človek je tvor rozumový a obdarený slobodnou vôľou, ale nie je nám dané už samotným počatím či narodením, aby sme rozum a vôľu používali len na dobré. Týmto a mnohým ďalším sa myslí situácia dedičného hriechu. Situácia, ktorá si z pohľadu kresťanskej viery žiada Božie omilostenie či vykúpenie.
O Márii, Ježišovej matke, katolícke kresťanstvo vyznáva, že od svojho počatia bola uchránená rozporuplnej situácie dedičného hriechu. Preto o jej životnom počiatku hovoríme ako o nepoškvrnenom. Kresťanskí teológovia a básnici o Márii hovorili ako o „novej Eve“, ako o skutočne vydarenom Božom stvorení, ktorá sa v tomto zmysle stala „matkou všetkých žijúcich“, čo je inak podľa knihy Genezis titul, ktorým Adam pôvodne pomenoval svoju ženu (Gn 3, 20). Mária sa teda narodila ako normálne ľudské dieťa, a keď o nej cirkev tak vznešene hovorí , vyslovuje to len v spätnom pohľade na skúsenosť s jej synom Ježišom Nazaretským ako so vzkrieseným a Bohom potvrdeným Kristom. Cez Ježišovu smrť a vzkriesenie bola Mária obdarovaná Božou milosťou tak, že sa o nej môže povedať, ako čítame v Lukášovom evanjeliu: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou (Lk 1, 28).“
Samotný sviatok Nepoškvrneného počatia sa po prvý raz slávil po r. 800 v Konštantínopole, neskôr sa slávil v Anglicku a až od r. 1476 sa ujal v Ríme. V r. 1854 pápež Pius IX. slávnostne vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí. Kedysi som čítal, že všetky mariánske dogmy sú vlastne dogmy odvodené z výpovedí o Ježišovi Kristovi. Kým dogmy o Kristovi sú vyrozprávané rečou filozofickou, dogmy o Márii sú okrem reči filozofickej poznačené aj poéziou. Poézia lieta vo výškach, na ktorú niekedy bežní ľudia nemajú, ale keď sa o to pokúsia, zažijú niečo veľmi krásne, na čo už nezabudnú. Keď ideme na niektoré mariánske pútnické miesto, kde je tiché miesto modlitby s obrazom Panny Márie, všimneme si obyčajne množstvo tabuliek s poďakovaním za pomoc v núdzi. Môžeme sa, zaiste, pýtať, či si to tí ľudia len nenamýšľali, že im Boh pomohol a že im pomohol práve na orodovanie Panny Márie, ale je zjavné, že skúsenosť požehnaného rozhovoru s Máriou jestvuje a že máva často veľmi pekné dôsledky.
A tak sa my, poškvrnení, modlíme k Nepoškvrnenej (alebo správnejšie s Nepoškvrnenou), aby sme tiež boli omilostení a z našej ľudskej zraniteľnosti vykúpení: „Svätá Mária, Matka Božia, oroduj za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“ Oroduj za nás, aby nie hriech a smrť, ale láska Božia i ľudská bola naším osudom.