Minulú nedeľu som mal pri našich bohoslužbách prestávku. Bol som odcestovaný, musel som si nájsť zástupcov (čo nebýva vôbec jednoduché). Ozaj, čo by sa tak stalo, keby kňaz náhle ochorel alebo by sa stratil, a nik by ho neprišiel zastupovať? Ľudia by sa zišli v kostole a čakali by, či niekto príde, a potom, keby nijaký kňaz neprišiel, rozišli by sa domov? Na takomto malom príklade (ktorý vôbec nemusí byť vymyslený) môžeme si lepšie uvedomiť, o čo ide. Sme na bohoslužbách (a v cirkvi vôbec) len pasívnymi poslucháčmi alebo sme spolutvorcami svojej cirkvi? Ako chápeme úlohu kňazov? Azda by sme bez nich prestali na bohoslužby chodiť?
Všimnime si, čo dáva ľudí dokopy. Dá sa povedať, že spoločné záujmy. Záujmy sú však rôzne. Do fabriky alebo do nejakého úradu nechodíme preto, že tam máme kamarátov, ale preto, aby sme si zarobili na živobytie. Cez spoločnú prácu sa však možno s kolegami aj ľudsky zblížime, dokonca nám môže záležať na práci aj nezávisle na tom, či nám dobre zaplatia. Zvlášť sa to čaká v prípade takej práce, ako je práca lekára, učiteľa alebo kňaza. Ľudia počítajú s tým, že títo ľudia majú pre svoju prácu aj iný motív ako peniaze, že svoju prácu berú ako povolanie, že je v nej akosi ich život. Správne, pokiaľ sa to nezneužíva. Lebo tak, ako by bolo hanbou, ak by som ako kňaz (učiteľ, lekár, spisovateľ...) pracoval predovšetkým za peniaze, hanbou by bolo aj to, ak by ľudia od niekoho očakávali služby a nestarali by sa o to, z čoho a ako ten človek sám žije.
Keď dnes počúvame apoštola Pavla, môže sa nám zdať, že Pavol hovorí o zvláštnych povolaniach, v ktorých by sa mal človek zrieknuť nielen peňazí, ale aj rodiny a manželstva. Takýto výklad apoštolových slov (ale aj niektorých slov evanjelia) spôsobil v kresťanstve už veľa nedorozumení. Vytvoril najmä predstavu o dvojakých kresťanoch: Jedni sú akože duchovní a druhí telesní. Tí jedni sú duchovní preto, že sú neženatí, nevydaté, a nerobia za peniaze. Tí druhí sú ženatí, vydaté, a keď pracujú, tak za peniaze. Keby sme o tom len chvíľu premýšľali, musíme uznať, že takto to predsa nemôže byť. Vari sú naši rodičia, manželia, manželky, ľudia vo fabrikách a úradoch a pod., nejako primitívne telesní, vari žijú, konajú, pracujú všetci bez lásky? Iste, ako kto a ako ktorí. Ale v zásade nemožno ľudí deliť na hodnotných a nehodnotných podľa toho, či sú ženatí alebo nie a či si za prácu dajú platiť alebo nie. Potom by boli najlepšími kresťanmi bezdomovci, ktorí si žijú bez záväzkov ako vtáci.
Apoštol píše jasne: Kto je neženatý, stará sa o veci Pánove, ale ženatý sa stará o veci tohto sveta, aby sa zapáčil manželke. Apoštol potom zmierlivo dodáva, že to nevraví preto, aby niekomu narobil ťažkosti, ale naopak, aby každý žil dôstojne a v oddanosti Pánovi. Tu si treba pripomenúť, čo sme od apoštola mnohokrát počuli: Telo nie je pre hriech, ale pre Pána. Pánovi máme darovať svoje telo, teda celý svoj konkrétny život, svoju prácu, svoje vzťahy, nielen svoje myšlienky. Nemáme žiť pre Pána virtuálne, ale telesne čiže naozaj. Toto apoštol adresuje všetkým kresťanom, nie nejakým zvláštnym ľuďom, ktorí by sa zaviazali žiť bez manželstva. Takí ľudia v tej dobe medzi kresťanmi napokon temer ani nejestvovali. Vieme, že apoštoli boli ženatí, aj väčšina kňazov a biskupov po celé stáročia. Jestvuje aj dosť dôkazov o tom, že aj Pavol bol ženatý. Na rozdiel od ostatných apoštolov však Pavol svoju manželku nebral na cesty so sebou a napomínal tých, čo nevedeli nejaký čas vydržať – nie bez manželky, ale bez sexu. Preto zdôrazňoval, aby sme nežili zviazaní. Čím? – Prácou, manželstvom i vášňami. Starosť, či ťa neopustí manžel, manželka, partner, partnerka, či neprídeš o prácu a pod., je reálna starosť, ktorú nemožno podceňovať. Riešenie však nie je v strachu ani podlizovaní sa niekomu, ale v láske pre Pána. Znie to zvláštne, ale o to ide. Kresťan nemôže slúžiť Pánovi len dovtedy, kým je slobodný a nemá deti a nemá iné starosti – to nám chce povedať apoštol. Ideálne by bolo (ak máme použiť jednoduchý príklad), aby si sa ženil, aby si sa vydávala, nie preto, že už nechceš byť sám, alebo že potrebuješ sex, alebo aby si zbohatol, ale z lásky. Pavol povie, že dokonca z lásky k Bohu. Áno, najprv sa snaž zapáčiť Pánovi, a to absolútne. Potom budeš vedieť žiť v manželstve aj bez manželstva, budeš vedieť pracovať alebo mať funkciu a nebudeš zviazaný, ale slobodný pred Pánom.
Keď sa vrátime k tomu príkladu zo začiatku: Čo majú veriaci ľudia spraviť, keby viac nemali kňaza a žiaden biskup by im ani žiadneho neposlal? Mali by azda prestať byť kresťanmi, mali by sa prestať stretávať, pomáhať si a spoločne sláviť Kristovu večeru? Presne naopak. Máme spraviť to, čo nám radí apoštol. Máme žiť zo svojej najväčšej lásky, lásky Krista Pána. Všetko ostatné konajme v rámci tejto lásky. Potom budeme schopní tvoriť i viesť svoje bohoslužby, žiť pozitívne svoje vzťahy, zmysluplne pracovať a nebudeme len pasívne niečo prijímať či čakať na to, čo sa pošťastí. Čo to všetko celkom prakticky znamená pre nás a pre cirkev, o tom zasa niekedy inokedy.