Homília - 1. pôstna nedeľa (B)

1 Pt 3,18-22

26.2.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Asi pred mesiacom skupina mladých kresťanov na Slovensku začala robiť kampaň, aby sme sa začali postiť za správny výsledok vo voľbách (tých politických). Nedávno mi tiež ktosi poslal výzvu, aby sme sa po kostoloch modlili za to, aby voľby dobre dopadli. „Boh má pre nás riešenia aj v čase krízy, lebo Kristus svojou láskou na kríži zvíťazil a otvoril nám budúcnosť“, píše sa vo výzve.

Áno, pokladám za správne postiť sa i modliť sa, ale k týmto výzvam som sa nepripojil. Po prvé, ako nám povedal Ježiš (čítali sme to na Popolcovú stredu), keď sa postíme a modlíme, nech o tom nik nevie, iba Otec nebeský (Mt 6,6.17-18). Po druhé, keď sa modlíme a postíme, nemôžeme si myslieť, že stačí, aby sme sa my modlili a postili, a Boh nás odmení správnym výsledkom vo voľbách – inak povedané, že on to zariadi, aby niečo dobre dopadlo. A po tretie, nemôžeme prekrúcať zmysel modlitby a pôstu. Ten zmysel nie je v tom, že ja si dám námahu s modlitbou a pôstom, a preto Boh niečo vykoná mne za odmenu, ale že ja si dám námahu s modlitbou a pôstom, a preto ja vykonám s Božou pomocou, čo vykonať treba. V tomto zmysle dnes čítame v evanjeliu Ježišove slová: Nastal vhodný čas, Božie kráľovstvo je blízko, preto zmeňte svoje zmýšľajte a pripojte sa k tomu, čo ja konám, čiže verte evanjeliu!

Na Popolcovú stredu sme sa nechali značiť popolom, pričom nám boli adresované dva výroky z Biblie: Ten starozákonný, že sme prach a na prach sa obrátime (Gn 3,19), a novozákonný, že sa máme kajať a veriť evanjeliu (Mk 2,15). Ten výrok o prachu asi ľudia počujú ako pripomienku, že sme smrteľní. Nie je to však len o smrti, ale aj o našom správnom zaradení sa: Nemáme si namýšľať, že sme bohovskí, ale prijať, že sme ľudskí. Ak prijmeme, že sme len ľudia, nebudeme si nárokovať moc nad prírodou a inými ľuďmi, ale budeme počúvať svojho Boha Stvoriteľa a chrániť jeho prírodu a jeho ľudí – ony, oni sú našimi bratmi a sestrami, nie konkurentmi či súpermi. Ježiš je na prvú pôstnu nedeľu predstavený textami Sv. Písma ako ten, ktorý prijal ľudské miesto na zemi (medzi zvieratami, povie Markovo evanjelium), ktorý zomrel ako spravodlivý za nespravodlivých (!), a preto ho Boh povyšuje, aby bol po Božej pravici (na úrovni Boha!) a vládol nad všetkými mocnosťami a silami (tak o ňom čítame v 3. kap. Prvého listu apoštola Petra). Podľa antického obrazu sveta myslia sa tými mocnosťami všetky pozemské i kozmické sily (politici, boháči, vesmírne energie, diabli...), ktorých sa človek bojí a súčasne sa na ne vyhovára, prečo niečo nerobí, aby bol svet iný a lepší. O Kristovi sa však vraví, že on žil a obetoval sa preto, aby nás priviedol k Bohu, teda aby sme boli nad všetkými tými mocnosťami, ktorých sa bojíme. Predstaviť si to môžeme ako na niektorých starých obrazoch vých. kresťanstva, na ktorých Kristus podáva ruku dávno zosnulým ľuďom a ťahá ich do neba. Takto sa o Kristovi vyjadruje aj 1. list Petrov z čias antického kresťanstva: Krista predstavuje ako osloboditeľa zosnulých z väzenia smrti a nás ako jeho spojencov, ktorí ním posilňovaní, držaní za ruku, nepodliehajú moci zlého a zlých vo svete.

Teda nemaľuje sa tu predstava, že ty sa modlíš, ty sa postíš, a Boh alebo Kristus koná, ale ty sa modlíš, ty sa postíš, aby si s Kristom konal. V praxi to znamená, ako hovorí jeden teológ (Hubertus Halbfas), že Ježiš neučil učenie, ale žil istým spôsobom. Nezanechal nám učenie ako v nejakej škole, ale istý spôsob života. Našou úlohou preto nie je dokazovať jeho učenie, ale žiť ako žil on. Čo to presne znamená, na to nie je jednoznačná odpoveď. Základ je však v tom, že sa napr. nemodlím a nepostím, aby Boh niečo za mňa urobil (veď som sa namáhal, veď som sa postil!), ale modlím sa a postím, aby som spoznal, kam ma Boh vedie, a konal som to, čo spoznám ako správne. Vo Švajčiarsku je podnes veľmi uctievaný svätec, ktorému hovoria brat Klaus (1417-1487). Keď mal asi 50 rokov, hoci bol predtým otcom veľkej rodiny i richtárom a poslancom kantónu, utiahol sa do samoty, aby sa modlil a postil. Okolie (okrem jeho ženy Dorotey) sa nazdávalo, že sa zbláznil. Prešiel však istý čas a on si svojím životom získal takú autoritu, že za ním začali chodiť mnohí ľudia – od jednoduchých až po veľkých pánov. Hovorí sa, že vďaka jeho radám sa napr. ukončili dlhoročné spory a boje medzi švajčiarskymi kantónmi a Švajčiari si napísali prvú ústavu. Isté je, že nikdy nepovedal a ani si to nenamýšľal, že robí niečo záslužné, za čo by Boh mal niečo veľké urobiť (výsledok vo voľbách?, v prospech koho?), ale že jednoducho chcel počúvať Boha a nechal sa ním viesť. Tiež nechal na Boha, či mu niečo ukáže, povie, čo má iným ľuďom poradiť alebo čo má on sám urobiť.

Áno, „Boh má pre nás riešenia aj v čase krízy a Kristus svojou láskou na kríži zvíťazil a otvoril nám budúcnosť“. Nekoná však namiesto mňa, ale vo mne. Na mne, na nás je, aby sme prijali ruku, ktorú nám v Kristovi ponúka.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves