Dnešný deň, Veľký piatok, je pre mňa deň stíšenia, upokojenia. Po posledných namáhavých dňoch, keď bolo treba všeličo vybaviť, na všeličo reagovať, venovať sa celé hodiny ľuďom, čo za mnou prichádzali, a pripravovať mnoho vecí na sviatky, sa ten ruch zastavil, utíšil. Zostal len jeden dôležitý bod programu dnešného dňa – slávnostná bohoslužba o utrpení a smrti Pána Ježiša. Ako sme si všimli, bohoslužba začala potichu. Myslím, že nie predovšetkým preto, aby sa dal najavo smútok, ale preto, aby sme sa stíšili. Aby sme v tom tichu mohli počuť seba, svoju prosbu o zvládnutie našich trápení a krížov, a mohli sme napriek všetkej našej neistote a našim slabostiam uveriť, že to, čo sa dnes číta v kostole zo Sv. Písma, platí aj pre nás a o nás.
Nám na povzbudenie sa dnes čítalo zo Starého zákona, že človek slúžiaci Bohu „bude úspešný, povýšený, poctený a slávny“ (Iz 52,13). Je to citát z knihy proroka Izaiáša, kde prorok píše o utrpení spravodlivého človeka. My sa pýtame, ako je to možné, prečo práve spravodlivý človek trpí, pýtame sa, prečo to Boh dovolí. Moja odpoveď je, že je to tak preto, lebo svet nie je dokončený a dokonalý, že o svet treba zápasiť, a Boh ma chráni nie tým, že ma presadí niekam do rozprávkovej krajiny bez utrpenia, ale tým, že ma posilňuje v utrpení, že sa mi zjaví aj v utrpení. Na Kvetnú nedeľu sme z Markovho evanjelia počuli, že Ježiš na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ (Mk 5,34)? Teológ J. B. Metz to vysvetľuje tak, že výkrik je najzákladnejšia podoba modlitby. Človek nikdy nebude mať isto-istý pocit, že Boh je pri nás a všetko je v pohode. Človek môže mať len skúsenosť, že na Boha sa díva akoby z diaľky, vidí ho akoby mihnúť sa na horizonte svojho života, a preto za ním vykríkne ako zablúdené dieťa, keď opäť uzrie svoju mamu: Mama, prečo si ma tu nechala samého? – Bože, prečo si ma opustil? Výkrik po Bohu je svedectvom viery, je vyznaním, že Boh ide pred nami, že je osloviteľný, že sa oplatí ísť za ním, za tým strácajúcim sa Bohom na horizonte.
Kam až sa oplatí ísť? Oplatí sa ísť až po skúsenosť dokonania. „Dokonané je“ (Jn 19,30), mal povedať Ježiš podľa Jánovho evanjelia pred smrťou na kríži. Anselm Grün vysvetľuje: „Je dokonané, je dokončené. Ježišova láska dospela k dokonalosti. Všetko nalomené sa zaceľuje. Ježiš daruje ducha svojej lásky všetkým, aby všetko, čo je v nás nalomené, čo hrozí rozpadnutím, sa zahojilo. (A. Grün, Sedm kroků do života, Paulínky Praha 2012, 75,81.) Dokonané sa tu nemyslí ako dorazené, zabité, ale zacelené. Je to taký zvláštny pohľad Jánovho evanjelia. Nie až pri zmŕtvychvstaní, ale už pri smrti Ježišovej je to dielo dokonané, je to zdarne dokončené; všetko pokazené je uzdravené. Nejde tu o smrť, ale o lásku, ktorá Ježiša k smrti priviedla.
Mám jedného priateľa, ktorý sa veľmi usiluje o reformu našej cirkvi napriek tomu, že mu mnohí vyčítajú, že čo stále vymýšľa a že má byť spokojný s tým, ako to je. Dnes mi poslal jednu správu a dodal: Sme prví na svete, kto to uverejní! Tak som mu trochu ironicky odpísal: Len aby sme neboli prví popravení! A on zasa odpísal: Ak mám byť popravený za lásku ku Kristovi, tak súhlasím so slovami apoštola Pavla: „Smrť bude pre mňa zisk.“ Myslím si, že takéto niečo, ak sa dá vysloviť, tak len potichu a pred krížom na Veľký piatok. Aspoň vidíme, na čo je dobré také ticho. Ako som povedal pred chvíľou: Aby sme mohli počuť seba, svoju prosbu, aby sme mohli napriek všetkej neistote a svojej slabosti uveriť, že to, čo sa dnes číta v kostole zo Sv. Písma, platí aj pre nás a o nás.