Homília - 5. veľkonočná nedeľa (B)

Jn 15,1-8

6.5.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Od istého času, keď som na nejakej cirkevnej slávnosti, všímam si zvláštny úkaz. Veľmi často, keď chcú vyšší cirkevní predstavitelia niečo zdôrazniť, keď chcú povedať, že to a to je správne, že to nie je len ich mienka, povedia: Je to náuka svätej cirkvi, cirkev svätá takto učí, nemôžeme inak... Pri takejto reči mi vždy čosi chýba a pýtam sa: Ale skade to cirkev učí, skade to cirkev prijíma a berie, čo je správne?

V dnešnom evanjeliu máme na takéto otázky odpoveď. Táto odpoveď, tak ako to mal Ježiš vo zvyku, je podaná obrazom z roľníckeho života, obrazom viniča. Ježiš v tomto obraze prirovnal Boha k vinohradníkovi, seba k viniču a svojich priateľov k výhonkom na viniči. Vinič pestujeme kvôli hroznu. Aj Ježiš dáva dôraz na ovocie a sľubuje: Kto zostane spojený so mnou, bude prinášať veľa ovocia.

K obrazu viniča môžeme mať niekoľko otázok. Čo sa tým myslí, že niekto je spojený s viničom (Ježišom), čo sa myslí čistením, odrezávaním ratolestí a čo sa pokladá za dobrý výsledok celého procesu, teda za dobré ovocie? K pochopeniu nám pomôže, ak si povieme, že vinič bol obraz, ktorým židia znázorňovali Mojžišov zákon a Božie pôsobenie v Izraeli. Obraz viniča s mnohými výhonkami bol vytesaný aj do štítu jeruzalemského chrámu. Chcelo sa naznačiť, že Mojžišov náboženský zákon je plodný, že prináša veľa ovocia. Proroci Starého zákona predsa opakovane pripomínali, že Boh, ktorý zasadil ľud Izraela ako svoju vinicu a dal mu cez Mojžiša svoj zákon, túto vinicu nachádza často ako splanenú, spustnutú. Neprináša ovocie, ľudia z viniča (Mojžišovho zákona) už nežijú spravodlivo. Ježišovi učeníci neskôr preniesli obraz viniča na Ježiša: On je Bohom zasadený nový vinič; už neplatí Mojžišov zákon, ale Ježišov život. Kto je spojený s Ježišom, počúva jeho ako Bohom vzkrieseného a žije z jeho oslovenia v Duchu Svätom. Odteraz je rozhodujúci vnútorný život s Ježišom – porozumenie s ním. Ratolesti sa čistia v spolupráci s Ježišom, teda Ježišovi učeníci a učeníčky pracujú na sebe, aby prinášali viac ovocia. Odrežú sa len tí a tie, čo ovocie opakovane neprinášajú. Ak chceme presnejšie vedieť, čo sa tým ovocím myslí, môžeme sa v 15. kap. Jánovho evanjelia pozrieť o pár riadkov nižšie: Nájdeme tam ako ovocie vzťahu s Ježišom radosť, vzájomnú lásku, ochotu dať aj život za priateľov. A tiež rozlíšenie, že už nemáme byť sluhami, slúžkami, ale partnermi s Ježišom (Jn 15,11-17).

Ak sa teraz vrátime k tej otázke, skadiaľ niečo cirkev učí, tak už lepšie vidíme, že nie cirkev učí, ale Ježiš, a nejde vlastne o učenie, ale o čosi ako prelievanie miazgy, o vzťah, pochopenie, skúsenosť prijatia, domova, záujmu, o vnútorné objavenie lásky a viery. Z toho vyplýva celý náš život ako život cirkvi. My sme výhonky na viniči (Ježišovi) a nesmieme si zamieňať svoju úlohu s viničom, zdrojom života. Zdrojom života nás, výhonkov, je predsa vinič sám. Ak z neho naozaj máme žiť, musíme sa predovšetkým pýtať, čo nás Ježiš učí, a keď pochopíme čo, až potom môžeme hovoriť, že cirkev posvätená Ježišom niečo odovzdáva ďalej. Ak my ako cirkev, ako tie výhonky viniča máme k tomu niečo dodať, tak predovšetkým ovocie čiže radosť, lásku, priateľskosť, ducha slobody, nie sluhovstva. Ak dodávame aj nejaké poučky, dogmy, mravné poučenia a cirkevné zákony, tak to nemôžeme pokladať za to očakávané ovocie, o ktorom Ježiš hovoril. Ja by som to skôr prirovnal k našim pracovným prostriedkom a metódam. Podobne vinohradník používa motyku, nožnice, lanká alebo strieka vinič pred chorobami. A keď sa s tým všetkým narobí, nepovie, že už má ovocie! Motyky, nožnice, lanká a postreky nie sú ovocie, len chabé ľudské nástroje na dosiahnutie úrody.

Je to divné, ale poznám dosť ľudí, ktorí si to pletú. Písal mi nedávno jeden mne neznámy človek, ako sa utvrdil vo svojom presvedčení po prečítaní článku, v ktorom istý cirkevný právnik zotrel pod čiernu zem tých, čo si v našej cirkvi želajú reformy, teda obrazne povedané chcú v našej cirkvi používať lepšie nástroje, lepšie motyky a nožnice. Vraj sa mu objasnilo, čo sú princípy našej viery... Ja som mu odpísal, že ak hľadá princípy našej viery, nech si otvorí radšej obyčajnú modlitebnú knižku a nájde tam hneď na prvých stranách, čo sú princípy: Hlavné pravdy viery, Božie prikázania, Ježišovo prikázanie lásky, skutky telesného a duchovného milosrdenstva, hlavné modlitby... Teológ Karl Rahner to kedysi vtipne vyjadril skvelou poznámkou: Dogmy, poučenia, cirkevné paragrafy sú pre nás ako stĺpy verejného osvetlenia. Pomáhajú nám zorientovať sa, svietia nám na cestu. Ale len opilci sa ich kŕčovito pridržiavajú.

Nič nemáme, čo sme nedostali. Veriaci kresťan skusuje, že veľa dostal – radosť, slobodu, lásku. Naozaj? Áno, naozaj, veď sa len pozrime, z čoho žijeme. Nie z motýk, strojov a počítačov, ale zo vzťahov, ktorými sme obdarovaní. Potvrďme si vždy znova v našom živote, že tým najhlavnejším vzťahom je spojenie s Bohom cez Ježiša, cez pravý vinič, zdroj života.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves