Každý rok si na slávnosť Prvého sv. prijímania vyberieme nejaký obraz ako naznačenie toho, o čo nám ide. Mohli by sme zostať pri obrazoch, ktoré máme v kostole. Napr. je tu Ježiš na kríži, tiež tu máme jeho sochu, ktorá ukazuje na svoje srdce. Alebo by sme mohli zostať pri ukážke Sv. Chleba, keď ho kňaz pozdvihne a povie: Hľa, Baránok Boží! Mohli by sme pri tom zostať, ale všetky tieto obrazy tiež nie sú také samozrejmé, ako sa zdá niektorým ľuďom. A už vôbec nie sú samozrejmé deťom, aj keď chodia na náboženstvo a do kostola. Preto si každý rok vyberáme aj nejaký symbol, ktorý bližšie naznačí, o čo nám ide.
Tento rok máme slnečnice, na ich lupienkoch sú napísané mená našich detí. Obraz slnečníc, ktoré sa obracajú za slnkom, vyjadruje, že aj my sa radi obraciame za niekým, niečím, čo je pre nás ako slnko. Teda niečo, čo nám poskytuje teplo, svetlo, radosť, život. My dospelí kresťania povieme, že v našej viere je pre nás takým slnkom Ježiš. Je dobré to takto povedať, aby bolo jasné, že keď hovoríme o Ježišovi, tak myslíme takýto vzťah. Lebo niektorí ľudia si napr. myslia, že deti majú chodiť na náboženstvo a do kostola najmä preto, aby nekradli, nebili sa, poslúchali a keď budú väčšie, aby nebrali drogy a pod. Alebo iní ľudia si zasa myslia, že pre deti je dobré urobiť takúto slávnosť, lebo je to pekný zvyk a deti dostanú darčeky a zíde sa celá rodina na oslavu. Iste, ale to sú vedľajšie dôvody. Obraz slnečníc oznamuje to hlavné: Ak sa obrátiš na Ježiša, obrátiš sa na toho, kto ti dá teplo a svetlo, kto ti dá domov a istotu.
Je to však naozaj tak? – pýtame sa. Môže byť Ježiš pre nás a naše deti tým, kto nám dáva hlavné životné istoty? Naše deti, keď boli menšie ako dnes, keď ešte boli v perinke a kočíku, obracali sa ako kvetinky za slnkom nie za Ježišom, ale za tvárou a hlasom svojej mamy a svojho otca. Teda na toho, kto im dal skúsenosť domova a lásky. Neskôr si deti všimnú, že my dospelí sa obraciame aj za niekým iným. Je skvelé, ak deti vidia, že mama sa obracia za ich oteckom a otec za ich mamičkou. Ale ani to nestačí. Psychológovia nám napr. povedia: Ak chcete, aby váš vzťah bol dobrý, aby vydržal, nemôžete sa dívať len jeden na druhého, musíte ísť spolu za tým istým cieľom. Ale spoločné ciele nikdy nemôžu byť len nejaké veci, spoločný cieľ je najmä nejaká predstava, túžba, ideál ako žiť. Takému ideálu hovoríme aj viera. Máme asi rôzne predstavy, čo raz bude z našich detí. Chceme im však odovzdať aj predstavu, za ktorou pôjdu spolu s nami. Pre nás kresťanov je obracanie sa za Ježišom tým, čo pomáha splniť naše najlepšie túžby. Samozrejme, obraz len naznačuje: obracaj sa za ním, choď za ním. V skutočnosti to znamená: počúvaj ho (Božie) slovo a jedávaj s ním. Ako sa jedáva s Ježišom? Asi nie od hladu. Koľko by sme museli zjesť svätých hostií , aby sme sa nasýtili? Posvätené chlebíky sú maličké, aby ich bolo veľa pre mnohých. „Telo Kristovo“ hovoríme, keď si tento malý chlebík podávame. Telo Kristovo nie ako kosti a mäso, ale ako jeho naozajstný život; Ježišov život ti podávam, delím sa oň s tebou.
Všimnime si, deťom skôr ako niečo vysvetľujeme, dávame jesť. Mamičkám je to blízke. Čo dostávajú malé deti jesť? Sajú, jedia zo svojej mamy. Ale vlastne aj neskôr, keď už sedia s rodinou pri stole, jedia zo svojich rodičov, prijímajú ich prácu, ich lásku. Rozumieme, prečo pred sv. prijímaním hovoríme: Telo Kristovo? Cez jedlo z mamy, a potom pri spoločnom stole sa deti naučia, kam patria, kde sú doma, kto ich má rád. Preto je pre nás také dôležité jesť spolu s Ježišom, ísť na sv. prijímanie. Deti budú raz väčšie, potom prídu aj vysvetlenia. Aké vysvetlenia? Nemôžu to byť len vysvetlenia zvonka, od iných ľudí. Také často ani nechceme počúvať. Majú to byť vysvetlenia zvnútra. Takým vysvetleniam hovoríme v kresťanstve, že sú z Ducha Sv. Dnes máme sviatok Zoslania Ducha Sv. a u nás v Dev. N. Vsi máme aj hody. V našom kostole visí obraz Zoslania Ducha Sv. Jeho príchod je znázornený ako príchod svetielok, ohníkov na ľudí. Slnečnice sa obracajú za slnkom a tu zasa slnečné ohníky sa obracajú k nám. Čo sa tým chce povedať? S ľuďmi, z ktorých sa tešíme, nemôžeme byť navždy. Ježiš tiež nezostal hmatateľne navždy. Ale práve vďaka tomu, že nezostal, začali sme zvnútorňovať, zduchovňovať našu skúsenosť s ním. Začali sme sa pýtať: Ako by to on urobil, čo by mi povedal, ako by to bolo, keby tu bol? Obrátili sme sa naňho a on nám odpovedal. Dal nám svojho Ducha, svoj oheň. Tak prežívame dnes Ježišovu prítomnosť – v jeho Duchu. Rozprávame sa s Ježišom, jeme s Ježišom, aby sme žili z jeho Ducha.
Čítal som u E. Drewemanna (Die Apostel-geschichte, Wege zur Menschlichkeit, Ostfildern 2011, 110-113.), ako bol raz jeden národ, ktorému jeho susedia ubližovali. Ten národ mal iné zvyky, inú reč a iné náboženstvo ako ostatní. A tak im tí ostatní ubližovali, a to až tak, že im odňali možnosť hovoriť. Odsekli im z jazyka. Tí ľudia potom odišli ďaleko do vysokých hôr. Keď chceli so svojimi skrátenými jazykmi hovoriť, zistili, že vydávajú len škreky ako zvieratá. A tak radšej mlčali. Potrebovali sa však dohovoriť a zistili, že sa to dá tak, že budú hrať na ústnu harmoniku. Keď mali v nedeľu bohoslužbu, jeden z nich im hral na harmoniku, a oni chápali, čo im vraví. Potom obrátili svoje oči k slnku, z ktorých im tiekli slzy, a to bola ich modlitba. Ich deťom už narástli normálne jazyky, ale keď si chceli niečo pekné a dôležité povedať, naďalej použili harmoniku. Lebo tej (vnútornej) reči sa naučili od svojich rodičov. A to im zostalo navždy v srdci. My takejto reči v srdci hovoríme pôsobenie Ducha Sv., Ducha Ježišovho. Všetko, čo dnes slávime, má k tomu smerovať: Aby v našom srdci znela hudba Ježišovho Ducha, jeho dýchanie do harmoniky, jeho láska!