Každodenne riešime a premýšľame najmä obyčajné témy, či sa už týkajú našich osobno-rodinných alebo širších ekonomických a spoločenských vzťahov. Na veľké sviatky sa však pokúšame prežívať aj vzťahy, ktoré síce nemusíme vnímať bezprostredne, ale o to môžu byť pre nás zásadnejšie. K takým vzťahom patrí napr. postoj k vlastnej prírode a smrteľnosti, ale aj celý rad postojov či názorov, ktorými vyjadrujeme svoje túžby po šťastí či nájdení zmyslu života. Vzťah, ktorý sa tu ukáže ako najviac nosný a nápomocný, stáva sa pre nás vzťahom posvätnosti a úcty.
Úctou nemyslím predovšetkým obyčajnú slušnosť, ale niečo, čo nás zaväzuje – nie však obmedzujúco, ale pozdvihujúco a oslobodzujúco. Naši pohanskí predkovia si na najkratší deň v roku, zimný slnovrat, uctievali slnko, aby tak vyjadrili svoju túžbu byť deťmi svetla, nie obeťami tmy. Kresťania na túto túžbu nadviazali, ale rozvinuli ju celkom novým spôsobom. Nejde už o záchranu, ktorá by prišla zo samotnej prírody (slnka), ale o záchranu z Boha, ktorý koná v prírode a ľuďoch.
V katolíckych kostoloch sa pri polnočnej vianočnej bohoslužbe čítava starý text od proroka Izaiáša: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo... Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn; na jeho pleciach spočíva vláda a volajú ho – Obdivuhodný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja...“ Prorok, ktorý žil niekoľko storočí pred Kristom, v tomto texte vyspieval svoju túžbu byť naviazaný na iné svetlo, ako je slnko na oblohe. Hovoril o svetle pochádzajúcom z Boha a vchádzajúce do človeka tak, že ľudí pozdvihuje a oslobodzuje.
Prajem všetkým obyvateľom Devínskej Novej Vsi, aby sme si počas vianočných sviatkov viac ako inokedy prežili, čo znamená toto pozdvihujúce a oslobodzujúce svetlo. Prajem nám, aby sme to prežili cez pokoj v prírode i medzi ľuďmi, v duchovnom sústredení a posvätnej úcte. Do Nového roka prajem odvahu, pokoj a múdrosť, a tiež väčšiu zodpovednosť nás všetkých za naše mesto, ako aj za celé prírodné i spoločenské prostredie, v ktorom žijeme!