Homília - 16. nedeľa cez rok (B)

Ef 2,13-18

22.7.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Cirkev ako inštitúcia nemá v dnešnom svete najlepšie meno. Ak sa niekomu zdalo, že na Slovensku je to inak, po posledných udalostiach vieme, že to už neplatí. Ba, môže byť, že sme na tom horšie ako inde. V našich médiách sa často spomínajú ľudia z vedenia cirkvi, ktorých je ťažko brániť, zvlášť keď sa dočítame, ako narábali s cirkevnými peniazmi. Určite tieto veci je nutné objasniť, a to aj preto, že nám musí záležať na tom, ako vyzerá cirkev v spoločnosti – pred veriacimi i neveriacimi.

Uvažovanie nad ďalším úryvkom z Listu apoštola Pavla Efezanom nám nemôže hneď vyriešiť naše problémy, ale myslím, že nám môže pomôcť pochopiť, o čom cirkev vôbec je a ako súvisí s nami a my s Ježišom Kristom. V dnešnom úryvku z 2. kap. Listu Efezanom sme čítali, že je tu ľud, spoločenstvo, ktoré vzniklo z Kristovho konania (dokonca z jeho krvi). Je to ľud zvláštny, skladá sa z ľudí, ktorí si boli donedávna cudzí až nepriateľskí. Dôvodom zmeny je podľa apoštola zrušenie zákona (toho, ktorým sa tí ľudia riadili, kým si boli cudzí). Ten zákon sa zrušil Ježišovou obetou na kríži. V ňom sa podľa apoštola zničilo staré nepriateľstvo a zrodil sa nový pokoj, nové usporiadanie, nový ľud – zrodila sa cirkev.

O čom Pavol hovorí, to lepšie pochopíme, keď si znovu pripomenieme, že Pavol hovorí o cirkvi ako protiklade rímskeho cisárstva, rímskej moci. Pavol nehovorí o pocitoch, nehovorí o viere ako súkromnej veci. Svojím listom oslovuje ľudí, ktorí vďaka svojej viere vytvorili nové spoločenstvo. Keď to pripomínam, nepodceňujem osobnú vieru, len chcem zdôrazniť, že táto naša viera musí byť poznateľná na našich vzťahoch, že musí byť viditeľná na poriadku sveta, v ktorom žijeme, na morálke, ktorú uznávame, a životnom štýle, ktorý na základe svojej viery spoločne pestujeme. Pavol vo svojom liste Efezanom vlastne ponúka program, kresťanskú alternatívu k štátnej ideológii rímskeho cisárstva. To, čo nám dnes znie abstraktne, myslel celkom konkrétne. Keď Pavol píše, že Kristus je náš pokoj, píše to v protiklade k rímskemu cisárovi a jeho „Pax Romana“. Tak ako bol mier v mene Ríma zosobnený v cisárovi, zosobňuje sa odteraz mier v Kristovi. Ak na Ježišovom kríži bolo napísané: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský, v Liste Efezanom Pavol hlása: Je to kráľ židov i pohanov, teda celého sveta. Ak Pavol píše o zrušení zákona, myslel zasa na celkom konkrétne predpisy, ktorými sa riadil spoločenský život pohanov a židov. S Kristom prišli nové predpisy (bude o nich ešte reč v pokračovaní Listu Efezanom). Krista vidí Pavol ako diplomata, Božieho vyslanca na misii. Nové predpisy prišli cez dohodu, zmierenie, ktoré vyrokoval. Zvláštnosťou tohto zmierenia je, že prišlo cez jeho smrť. Kým vo svetských vzťahoch, ak by bol vyslanec nejakej krajiny zabitý na svojej misii, nastane vážne zhoršenie vzťahov alebo priamo vojna, tu je dôsledkom tejto smrti zmierenie. Nedá sa to porozumieť inak, len ako neuveriteľný prejav Božej lásky aj k nepriateľom. Ježiš Kristus, Boží vyslanec, zabitý ľuďmi, nás svojou krvou zmieril a priniesol nový svet a nový poriadok (pokoj).

Čo pre mňa Kristus znamená, to poznávam svojou vierou. Táto viera sa však nešíri snívaním, nejakými preludmi, ale žitou skúsenosťou. Pavol to videl rásť vo vznikajúcej cirkvi priam pred očami: židia a pohania, ľudia cudzí, ba proti sebe nepriateľsky naladení, teraz motivovaní Kristom odhadzujú staré spoločenské predpisy a starú morálku a stávajú sa bratmi a sestrami. Vo svojom liste chce Pavol tieto snahy upevniť a jasne opísať ako alternatívu k rímskemu poriadku a moci. O niečo podobné sa máme snažiť dnes my. Nestojíme už proti sebe či vedľa seba ako pohania a židia (aspoň nie predovšetkým), ale ako veriaci a neveriaci, náboženskí a sekulárni ľudia. Takto rozdelení nie sme len v politike a kultúre, ale často aj vo vlastných rodinách. Práve preto je také dôležité nanovo objaviť vieru v Krista ako cestu k porozumeniu aj s tými inými, cudzími a neveriacimi. Nachádzam v Kristovi svoju ľudskosť, sú môj životný štýl, moja morálka a moje vzťahy (aj spoločenské) také, že ma vedú k pochopeniu iných, k solidarite s inými, alebo je moja viera taká, že udržiava múr medzi mnou a ostatnými ľuďmi?

Ale pozor! Toto nie sú otázky len pre jednu skupinu ľudí, jednu skupinu veriacich ľudí medzi nami. Tí liberálnejší (alebo, ako som hovoril minulú nedeľu, optimistickejší vo viere) musia sa pýtať na svoju schopnosť zmierenia aj s tými konzervatívnejšími (pesimistickejšími vo viere) a naopak. Len tak sa môže zopakovať živá skúsenosť kresťanstva, že Kristus spája pohanov a židov, veriacich a neveriacich. Na našej nástenke v kostole máme citát od spisovateľa, benediktína Anselma Grüna: „Prví kresťania mali úžasnú skúsenosť, keď medzi sebou v jednom okamžiku vytvorili spoločenstvo Židov a Grékov, pánov a otrokov, mužov a žien, chudobných i bohatých, a tí všetci prežívali vzájomnú jednotu.“ Treba dodať: Po rovnakom zladení túžime aj dnes. Ak nebudeme len túžiť, ale aj konať, výsledky prídu.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves