Homília - 17. nedeľa cez rok (B)

Ef 4,1-6

29.7.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


Viacerí ľudia z mojej generácie, keď počujeme zdôrazňovať jednotu, zbystríme pozornosť a pýtame sa: kto nás to chce zasa ovládnuť? V časoch mojej mladosti sa totiž rôznosť v ekonomike, obchode, kultúre, ba ani v športe nepodporovala. Osobné záujmy jednotlivcov boli podozrivé, všade sa zdôrazňovala jednota a kolektív. Dnes sme v opačnej situácii. Podozrivá je jednota; zmysel a ochota urobiť niečo pre to, čo nie je priamo naše, sa vytrácajú.

Keď dnes čítame úryvok z Listu apoštola Pavla Efezanom, všímame si, že apoštol jednotu zdôrazňuje. Nielen zdôrazňuje, priam svojich blízkych zaprisaháva: Veľmi vás prosím, ja, čo som kvôli Ježišovi vo väzení, usilujte sa zachovať jednotu! Jeho apel znie ako odkaz človeka, ktorý si uvedomuje, že končí, a svojim blízkym chce ešte raz pripomenúť to najdôležitejšie. A to najdôležitejšie nie je blízky koniec sveta, ani Boží súd, ale jednota ľudí, ktorí ho majú prežiť ako kresťania, ako cirkev, ako spoločenstvo slúžiace jednote ľudstva.

My si to tak neuvedomujeme, ale kresťanstvo a cirkev boli od počiatku prežívané ako služba jednote ľudstva. Nešlo o jednotu politickú, ani ekonomickú, ani kultúrnu (aspoň nie v úzkom zmysle). Už vôbec nie jazykovú a národnostnú. Naopak, v kresťanskej cirkvi pokladáme za prirodzené, že sme v nej ľudia rôznych národov, rôzneho sociálneho postavenia, rôznej kultúry. Niekto nám môže pripomenúť: Ale ak máme byť všetci kresťania, to nás zasa rozdelí, lebo všetci ľudia kresťanmi byť nechcú. No, záleží na tom, čo sa myslí „byť kresťanom“. Apoštol si pomohol dvakrát trojicou pojmov. Najprv napíše: jedno telo, jeden Duch, jedna nádej. Potom spomenie: Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. A na záver ešte podčiarkne: ako je len jeden Boh a Otec všetkých a vo všetkých. Toto nám asi unikalo – nielen Boh kresťanov, pre kresťanov a v kresťanoch, ale všetkých! Kresťania sú tí, čo to vedia, čo to veria, čo pre to niečo robia. Vlastne by to malo fungovať tak, že najprv by niekto zistil, že som mu bratom, že som mu blízky, že si ho vážim ako človeka, hoci je inakší, a až potom by mohol spoznať, že to takto beriem, lebo som veriaci v Boha cez Ježiša. Keď spomíname apoštolove trojice pojmov, cez ktoré sme zjednotení, môže si niekto spomenúť na heslo z čias nemeckého nacizmu: jeden národ, jedna ríša, jeden vodca. Málokto už bude vedieť, že čosi podobné mali aj židia. Ich heslo znelo: jeden Boh, jeden zákon, jeden národ. To nemecké bolo vlastne staré rímske, len ako vodca tam bol cisár. A Pavol, samozrejme, keď uvádza to kresťanské: jeden Pán, jedna viera, jeden krst, vymedzuje sa proti rímskemu i úzko židovskému chápaniu. Viera je u Pavla namiesto ríše (moci) i namiesto zákona, Pán namiesto vodcu a krst namiesto národa, či už sa ten národ myslí politicky alebo etnicky (pokrvne).

Ak sa niekto obáva, že v mene trojice: Pán, viera, krst, idú kresťania zavádzať jednotu ako diktát nad inými, tak to značí, že sme Ježiša, vieru ani krst nepochopili, hoci sa k nim slovne hlásime. Lebo, ako možno používať násilnú moc, ak naozaj veríme, že moc je len u Boha, a my všetci sme bratia a sestry? Alebo, ako sa možno klaňať ľuďom, či už vo svetskej alebo cirkevnej spoločnosti, ak naozaj veríme, že všetka úcta patrí iba Bohu? Alebo, ako si možno niekoho na zemi podriaďovať v mene Boha, ak naozaj veríme, že Boh je transcendentný, všetko presahujúci, a teda rozdávajúci? V mene takéhoto Boha možno druhých obdarúvať, slúžiť im, nie ovládať. Aj preto najvyšším prejavom kresťanského spoločenstva nie je nejaký disciplinovaný kolektív, ani úzke zaoberanie sa vlastnými záujmami, ale eucharistia ako prejav rozdania sa všetkým – v mene Krista a v mene svojom; v mene jeho a našej lásky. Ako to praktizoval sám Ježiš, to spomína práve dnešné evanjelium. Ľudia, ktorých Ježiš podivuhodne nasýtil, neboli úplní chudáci. Hlad mali v ten deň, lebo sa dostali ďaleko od domova, lebo to riskli, aby mohli počuť Ježiša, že v ten deň zostanú hladní. Neboli asi svätí a ani veľmi veriaci, ale Ježiš ich nasýtil, aby im dal znamenie, že sa to dá, že možno z rôznych ľudí vytvoriť jednotu, spoločenstvo.

Keď som bol nedávno na návšteve v Rakúsku, chcel som vidieť aj jeden kláštor benediktínov, o ktorom som čítal, že je nový, postavený pred pár rokmi. Na rozdiel od starých kláštorov tento kláštor neďaleko Wolfgangsee, na mieste zvanom Gut Aich, je skromná, ale keď umelecky moderne stvárnená stavba. Veľmi zaujímavý je program, ktorému sa mnísi venujú. Podľa hesla sv. Benedikta: ora et labora (modli sa a pracuj) sa okrem modlitby majú mnísi venovať aj práci, ktorá je v spoločnosti potrebná. Mnísi z Gut Aich sa dohodli na dvoch hlavných cieľoch. Keďže mnoho ľudí v dnešnej Európe žije v strese, potrebuje si liečiť telo i dušu, zriadili centrum pre psychickú a fyziologickú terapiu, prepojenú so spiritualitou a relaxáciou. Ľudia tam chodia na pobyty ako do kúpeľov. Druhým cieľom v práci mníchov je výchova k európanstvu, aby sme neboli zjednotení len politicky, ale naozaj ľudsky, pomocou kresťanskej viery. Pre mňa je aj takýto kláštor príkladom, čo dnes znamená chápať kresťanskú vieru a správne ju žiť. Nech sa nám spoločne darí našu vieru, náš krst a nasledovanie Pána Ježiša vždy nanovo premýšľať a realizovať v našej farnosti, v našich spoločenstvách a rodinách!


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves