Homília - 23. nedeľa cez rok (B)

Jak 2,1-5

9.9.2012, nedeľa

Autor: Karol Moravčík


V niektorých starých kostoloch možno podnes vidieť malé balkóniky alebo zdobené lavice, ktoré ľudí, čo v nich sedávali, oddeľovali od ostatných. Zväčša išlo o príslušníkov šľachty, o patrónov čiže sponzorov miestneho kostola. V minulosti tiež bývalo bežné, že keď niekto daroval väčšiu sumu peňazí na kostol, jeho meno sa uviedlo na kostolnom obraze alebo okne. Neviem, či sa ešte dnes niekde držia takéto zvyky alebo či si niekto želá, aby ho verejne v kostole uviedli ako sponzora. Zdá sa mi skôr, že dnes chcú ľudia zostať radšej skrytí, či už zo skromnosti alebo z bezpečnostných dôvodov.

Keď dnes pokračujeme v čítaní z Jakubovho listu, všímame si, že Jakub, príbuzný Pána Ježiša a jedna z popredných osobností medzi židovskými kresťanmi, výslovne varoval pred tým, aby sa robili rozdiely medzi ľuďmi v cirkevnom spoločenstve. Jakub o tom píše otvorene, keď pripomína, aby kresťania nedávali prednosť ľuďom v nádhernom odeve pred tými, čo prídu v biednych šatách. Chceme či nechceme, majetkové a sociálne rozdiely sú medzi ľuďmi stále, a mohli by sme viesť zaujímavú debatu o tom, ako tieto rozdiely vnímame. Všetci asi poznáme aj takých kresťanov, čo ľudí morálne hodnotia podľa ich sociálneho postavenia. O mnohých chudobných, bezdomovcoch, ba aj chorých na určité choroby si myslia, že si za to môžu sami. K morálne podozrivým ľuďom pridávajú niektorí katolíci aj rozvedených a ľudí, ktorí sa hlásia k nejakej zvláštnej psychicko-sexuálnej orientácii. Tiež treba pripomenúť, že v dnešnej spoločnosti to nemajú ľahké aj osamelo žijúci a najmä starší ľudia. Jakubov list nechce nikoho nechať na pochybách, čo si o všetkých týchto ľuďoch majú kresťania myslieť, a zvlášť, ako sa k nim majú správať. Jedna vec je riešiť a vyriešiť všetky možné otázky a problémy týkajúce sa týchto ľudí, a druhá vec je Jakubovo presvedčenie, že kresťanská cirkev má byť miestom, možno jediným na zemi, kde máme naozaj zažiť, že sme si všetci rovní.

Na čom sa má zakladať táto rovnosť? Nám sa asi zdá, že sa nedá zotrieť hranica medzi čnosťou a hriechom, či múdrosťou a nerozumnosťou. Podľa Jakubovho listu zotiera však tú hranicu sám Boh, keď si vyvolil chudobných (postihnutých, ponižovaných), aby sa stali bohatými vo viere a dedičmi kráľovstva, ktoré je zasľúbené tým, čo ho milujú. Naopak, boháči sa podľa Jakuba preukazujú ako tí, čo Boha nepotrebujú, ale utláčajú chudobných, a tak sa rúhajú „dobrému menu“, ktoré bolo vzývané nad nimi (Jak 2,5-7). Tým „dobrým menom“ asi Jakub myslí meno Božie, ktoré kresťania vyslovujú pri krste nad krsteným človekom: Krstím ťa v Božom mene, oznamujem ti, že si milovaný Bohom... Kto prijíma toto zasvätenie, prejavuje vďačnosť voči Bohu, dáva najavo očakávanie obohatenia, ktoré od Boha prichádza, zaväzuje sa k láske voči Bohu i ľuďom. Ak niečo prekonáva sociálne rozdiely tak je to táto viera, tak je to toto poznanie, že moje zasvätenie sa Bohu podľa Ježiša Krista je odteraz mojou určujúcou podobou, ktorá má prednosť pred všetkými ostatnými vlastnosťami, spôsobmi a črtami, ktoré si nesiem životom.

Takáto viera sa musí prejaviť aj celkom prakticky, to chcel zdôrazniť Jakub vo svojom liste. Zaiste, nejde o to, aby sme nevideli, že si niekto aj sám zaviní svoju chudobu alebo si zaviní rozvod manželstva či správa sa nezodpovedne v nejakej morálnej veci. Ale ide o to, či my kresťania týmto ľuďom dokážeme odovzdať skúsenosť, ktorú ľuďom odovzdával Ježiš: Každému z vás podávam ruku a nehľadím na to, čím si prešiel. Ak túto ruku prijmeš, ak uveríš, že patríš predovšetkým Bohu, potom sa aj inak začneš dívať sám na seba. Nemecký spisovateľ Heinrich Böll kedysi napísal: „Aj najhoršiemu kresťanskému svetu dávam prednosť pred najlepším svetom pohanským, lebo v kresťanskom svete jestvuje priestor pre tých, ktorým pohanský svet žiaden priestor nedával – pre mrzákov a chorých, starých a slabých. A ešte tu bolo pre nich čosi viac ako priestor – láska pre tých, ktorí sa pohanom a nevercom zdali a zdajú byť neužitočnými a zbytočnými. Myslím si, že svet bez Krista by aj ateistov urobil adventistami (ľuďmi čakajúcimi na jeho príchod).“

Dňa 31. 8. 2012 zomrel jeden z najvynikajúcejších ľudí našej cirkvi, kardinál Carlo Martini. Jeho úmrtie si pozitívne všimli aj sekulárne médiá a citovali z rozhovoru, ktorý poskytol pár dní pred smrťou. Keď sa ho pýtali, čo by odporúčal dnešnej cirkvi, medziiným odpovedal: „Sviatosti nie sú nástrojom disciplíny, ale pomocou pre ľudí na ceste, zmietaných životnými skúškami. Prinášame však sviatosti ľuďom, ktorí potrebujú novú silu? Myslím na všetkých rozvedených, znovusobášených a rozdelené rodiny. Títo si zaslúžia osobitnú starostlivosť. Cirkev hlása nerozlučiteľnosť manželstva. Je to milosť, ak manželstvo a rodina pretrvajú. Ale ženu napr. opustil muž a našla si nového druha, ktorý sa stará o ňu a jej deti. Moci sa ujala druhá láska. Ak sa bude cítiť táto rodina diskriminovaná, tak nebude odrezaná od cirkvi len matka, ale i deti. Ak sa rodičia cítia mimo cirkvi, alebo necítia pomoc cirkvi, stratí cirkev budúcu generáciu. Pred sv. prijímaním sa modlíme: Pane, nie som hodný... Láska je milosť. Láska je dar. Otázka, či môžu rozvedení pristúpiť k prijímaniu, je zvrátená. Otázku by sme mali formulovať inak: Ako môže cirkev pomôcť silou sviatostí tým, čo žijú v komplikovaných rodinných situáciách?“

Ježišov príbuzný Jakub nám to vo svojom liste už kedysi povedal: Začnime tým, že prestaneme robiť rozdiely medzi ľuďmi, a tak ako Ježiš nebuďme sudcami, ale bratmi a sestrami svojich blížnych.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves