Každý z nás pozná príslovie, že „slová nič neosožia, že len príklady priťahujú“, alebo ten povzdych, že niekomu vyprávame tak, ako keď sa „hrach na stenu hádže“. Naozaj však slová neosožia, naozaj je zbytočné niekomu radiť alebo sa s niekým o niečom dôležitom rozprávať?
Oproti našej nedôvere voči slovu dnes z Listu Hebrejom počúvame výpoveď, že slovo je veľmi účinné a mocné, a to až tak, že ho možno prirovnať k najostrejšiemu meču. Pravda, List Hebrejom (kresťanským židom od neznámeho autora) nemyslí na hocijaké slovo, ale, ako počúvame, myslí na slovo Božie. Skúsme sa na to pozrieť bližšie; možno je to tak, že naše slová nebudú účinné, pokiaľ nebudú aj slovami Božími.
Čo je však Božie slovo? Asi najčastejšie počítame s tým, že Božie slovo začujeme v kostole, kde sa napr. po čítaniach zo Sv. Písma slávnostne povie: Počuli sme Božie slovo. Okrem samotného Sv. Písma ľudia niekedy prisudzujú štatút Božieho slova aj slovám kazateľa, ktorý to Sv. Písmo vysvetľuje. Preto majú niekde po kázni zvyk povedať: Pán Boh zaplať, za Božie slovo. Ale môžeme ísť ešte ďalej. Vieme, že cirkevní predstavitelia občas prídu s nejakým záväzným vyjadrením, o ktorom povedia, že je to v mene Božom, že sme tým vo svedomí zaviazaní. Niekedy sa aj pripomenú slová Pána Ježiša, ktoré povedal apoštolovi Petrovi: „Čo zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi“ (Mt 16,19). Podľa Matúšovho evanjelia podobné platí aj pre ostatných učeníkov a učeníčky: „Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané aj v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). V týchto výrokoch je obsiahnuté presvedčenie, že Božie slovo nehovorí len Boh sám, ale aj ľudia, a že títo ľudia tým Božím slovom aj seba a iných k niečomu v Božom mene zaväzujú alebo, naopak, od niečoho oslobodzujú.
Ako sa to dá dosiahnuť, aby sme nehovorili len slová, ktoré „nič neosožia“ alebo skončia ako „hrach na stene“, ale aby sme hovorili aj slová Božie? Iste, dať si takýto cieľ – hovoriť Božie slovo – nemôže byť len tak. My ľudia všeličo hovoríme, všeličo riešime, alebo sa len tak bavíme, a nemáme dôvod, aby sme to brali ako slovo Božie. Taký dôvod môže byť len vo výnimočných situáciách. Nemusia byť výnimočné tým, že sú zriedkavé, ale skôr tým, že ide o situácie rozhodujúce (definitívne). Poznáme ľudí, ktorí v takej situácii sa až zľaknú – ja sa mám teraz rozhodnúť! A keďže sa cítia neistí, možno vyhľadajú pomoc. Možno u priateľa, manželky, ale niekto aj u veštici. Veriaci kresťan sa nezľakne, ale povie si: Chcem počuť Božie slovo, chcem vedieť, čo mi povie Boh. A keďže Boh má rôzne kanály na odovzdanie svojho slova, kresťan skúša, kedy ho môže počuť – napr. cez svoje svedomie (a intuíciu), cez čítanie Sv. Písma, cez rozhovor s kňazom alebo s inými ľuďmi.
Ako sa však spozná, keď niečo počujeme, zažijeme, že je to Božie slovo? Odpoveď nám dáva dnešné vyjadrenie z Listu Hebrejom. Tam sa hovorí, že Božie slovo je účinné a ostré ako meč, preto oddeľuje dušu od ducha (nie od tela). Oddeliť dušu od ducha znamená (ako sa tiež pripomína v tomto liste) rozsudzovať túžby a úmysly srdca. Alebo inak povedané: nepliesť si pocity s túžbami a dojmy s udalosťami. Dnešný príbeh z evanjelia dobre vystihuje, čo znamená byť postavený pred takéto rozsúdenie. Keď Ježiš vyzval bohatého muža, aby rozdal svoj majetok chudobným, vyzval ho, aby si posúdil, čomu vlastne žije. Ten muž totiž prišiel s tým, že chce žiť tak, aby získal večný život. Ježišovo slovo voči nemu chápeme ako Božie slovo, lebo ho naozaj postavilo pred rozhodnutie oddeliť dušu od ducha, oddeliť pocity od pravdy. Zdá sa, že ten človek sa rozhodol zle, ale nemôžeme povedať, že to, čo mu Ježiš povedal, nebolo Božie slovo. To slovo predsa účinkovalo ako ostrý meč, a ten muž spoznal, čo sa deje; preto, ako sa píše v evanjeliu, odišiel smutný a zarmútený. Možno práve táto skúsenosť ho neskôr pohla ďalej. Prinajmenej si už nikdy nemohol byť istý, že tak ako žije, že je to tak v poriadku.
V jednej knihe o obnove našej cirkvi podľa II. vatikánskeho koncilu (Slova o církvi, Praha - Vyšehrad 1997) sa kardinál Carlo Martini pýta: Ako Božie Slovo dokazuje svoju moc? A sám si odpovedá: Tak, že vzbudzuje vieru človeka. A čo sa stane, keď niekto vierou prijme Slovo?, pýta sa ďalej. Na to Martini odpovedá: Objaví sa láska. Slovo, viera a láska, toto troje predstavuje vyváženosť celého duchovného života. Toto je učenie koncilu, pripomína Martini. Zaiste, nič sa nedeje mechanicky či samozrejme. Preto sa modlíme, aby sme boli oslovení, aby prišlo Slovo, ktoré bude mocné. Preto sa modlíme, aby sme ho spoznali a uverili mu. A preto sa tiež modlíme, aby naša viera splodila lásku. Inak povedané, aby sa naše najlepšie slová premenili na činy a naše najlepšie túžby na skutočnosť.