Pred týždňom som končil svoj nedeľný príhovor asi v tom zmysle, že to, čo nás môže zachrániť, nie je návrat k autorite, ktorú by sme bezvýhradne poslúchali, ale túžba pokračovať v príbehu, ktorý nás chytil za srdce, ktorému sme uverili. Niekto sa môže opýtať, z čoho by sme sa mali zachraňovať. Nuž, napr. z toho, čo tvorí opak podriadenia sa autorite, z toho, že prepadneme len kultu vlastnej slobody, kde si nikoho a nič nevážime, len vlastný prospech. Azda nik z nás sa nebude tváriť, že to dnes nie je problém. Kedysi život jednotlivca i spoločnosti fungoval na podriadení sa autorite. Nebola to však veľká výhra, ak sa manželia nerozviedli len zo strachu, že sa to nesmie. Nebola to veľká výhra, ak niekto chodil do kostola len preto, aby ho Boh nepotrestal. A nebola to veľká výhra, ak sa niekto neodvážil kritizovať politickú či cirkevnú vrchnosť, aby nedostal po hlave. Zachránili sme sa však tým, že dnes sa nebojíme rozviesť, že médiá sú plné posmechu z politikov a predstaviteľov cirkvi a že väčšina ľudí sa Boha ani náhodou nebojí?
Kresťanstvo na svojom počiatku odmietlo podriadenie sa autorite, vďaka Ježišovi odmietlo Boha chápať ako povýšeného Pána a nazvalo ho Otcom. Kresťania však neprešli do druhého extrému ako niektorí grécki filozofi, zvaní sofisti, ktorí učili, že „mierou všetkých vecí je človek“, človek ako jednotlivec vo svojich záujmoch. Kresťania zdôraznili, že to, čo nás zachraňuje, je viera, že sme Božími deťmi a navzájom sestry a bratia. List Hebrejom, z ktorého posledné nedele čítame, hovorí, že nás zachraňuje veľkňaz prinášajúci obetu pred Bohom. Ako sme počuli, môže to robiť za dvoch podmienok: Musí spolucítiť so slabosťami ľudí a musí byť povolaný Bohom.
List Hebrejom vznikol niekedy na konci 1. storočia, v čase, keď vyprchalo pôvodné nadšenie kresťanov. Apoštoli a ich najbližší spolupracovníci boli mŕtvi, ich nástupcami boli obyčajní ľudia. Pohania kresťanov opakovane prenasledovali a veľa zloby si užili aj od židov. V tejto situácii chcel pisateľ Listu Hebrejom obnoviť pôvodné nadšenie pre vieru podľa Ježiša a keďže píše najmä židom (Hebrejom) robí to cez odvolávky na Starý zákon. Nám to dnes sťažuje pochopenie jeho textu, kresťanským židom sa však naopak v jeho myšlienkach ľahšie orientovalo. List pripomína, čo vedeli aj ľudia Starého zákona, že sám nik seba nespasí a nik sa nemôže pred Bohom vystatovať. To, čo pomáha, sú obety, prinášané ako prosba za odpustenie hriechov. Tie obety však aj v Starom zákone mohli kňazi prinášať len vtedy, ak sa cítili zajedno s ľuďmi a ich trápeniami, ak ľudí nepodceňovali, ale cítili aj s tými, čo boli nevedomí a blúdiaci. Na tomto vidíme rozdiel medzi chápaním kňazstva u židov a pohanov. U pohanov boli kňazi od ľudí oddelení, nad ľudí povýšení a zväčša slúžili kráľovi. Židia naopak chápali, že kňazom nik nemôže byť sám pre seba alebo z vôle iného človeka. Pisateľ listu napokon zdôrazní, že my kresťania oproti židom veríme, že obeta, ktorá nás zachraňuje pred Bohom, nie je ako boli obety zvierat, ktoré prinášali židovskí kňazi v chráme, ale obeta – život Ježiša Krista, ktorý absolútne s nami cíti a absolútne je povolaný Bohom.
Pisateľa Listu Hebrejom treba rozumieť aj celkom prakticky. Sklesnutým kresťanom na konci 1. stor. hovorí, že ich kňazmi nie sú predovšetkým obyčajní ľudia, ale Ježiš Kristus sám, jediný náš veľkňaz a zástupca pred Bohom. To, čo nás zachraňuje, nie je potom členstvo v cirkvi ako v nejakej organizácii, ktorá má za šéfov viac či menej schopných ľudí. To, čo nás zachraňuje, je nasledovanie Ježiša a jeho príbehu. Toto nasledovanie sa však nedeje tak, ako keď sa ľudia citovo nadchnú pre nejaký idol alebo nejakú výnimočnú udalosť. Nasledovanie Ježiša sa deje v cirkvi uprostred siete zodpovedných vzťahov, kde si všetci máme nájsť svoje miesto a úlohu v zmysle svojho krstného kňazstva. Vďačne myslím na niektoré naše veriace ženy a veriacich mužov, ktorí celkom prirodzene žijú svoje krstné kňazstvo: navštevujú chorých susedov na svojej ulici a potešujú ich, neklebetia, ale počúvajú problémy blížnych, aby im vedeli poradiť, sú dobrými členmi svojej rodiny a priateľmi širokému okoliu, nikoho nesúdia, ale povzbudzujú k návšteve kostola a prijatiu sviatostí... Keď je väčší problém, pošlú ľudí za mnou, a keď niekto zomiera, zavolajú ma. Ja vtedy neprídem ako kúzelník, ale ako priateľ, ktorý chce poslúžiť v Ježišovom mene.
Kardinál a teológ Walter Kasper raz o úradnom kňazstve pekne napísal: Cirkev stojí a padá na dialógu a láske veriacich kresťanov. Keďže však tento dialóg a táto láska nie sú samozrejmosťou ani pre kresťanov, máme v cirkvi kňazský úrad, ktorý má napomáhať, aby prúd dialógu a lásky medzi nami nikdy nevyhasol. Inak povedané, aby sme ľahšie pokračovali v príbehu, ktorý nás chytil za srdce. Záleží len na nás, či sme si vybrali ten správny príbeh...