Spomienka na zosnulých

1.11.2012, štvrtok

Autor: Karol Moravčík


I. Pripomíname si ľudí, ktorí nám zomreli za posledný rok, čo uplynul od ostatných sviatkov Všetkých svätých – našich príbuzných, priateľov, spoluobčanov... V roku 2011 sme sa po 1.11. rozlúčili: +Valéria Miškovičová, Dušan Bauml, Helena Ševčíková, Valéria Ebringerová, Ivan Perbecký, Jaroslav Dobrík, Elena Fratričová, Štefan Daráž.

Potom v roku 2012: +Hedviga Zemanová, Vladimír Jankovič, František Granec, Jozef Putík, Peter Martanovič, Štefan Ebringer, Peter Chrenko, Ľudmila Jankovičová, Paulína Šubínová, Mária Cíbiková, Luděk Franc, Štefánia Cibulová, Marta Dvoráková, Boris Sopira, Kazimír Mackovič, Jozef Mihálik, Slavomír Molnár, Judita Fečkanová, Helena Badrňová, Veronika Hlavatá, Jozef Vrážel, Jozef Koštrna, Roman Kurucz, Anna Bartošová, Alena Suchovská, Anna Grancová, Paulína Fratričová, Aurélia Bilkovičová, Mikuláš Maďarič, Katarína Štefeková, Jozef Golembiovský, Ladislav Beňa, Mária Urbanová, Dana Vernerová, Mária Bružová.

Okrem nich zomreli z DNV ďalší naši blízki; mali pohreb na iných miestach, inou formou rozlúčky alebo sú zapísaní v inej matrike (+Eva Melkovičová). Mnohí z nás majú svojich blízkych pochovaných inde na iných cintorínoch, ale predovšetkým ich máme uchovaných vo svojej pamäti a vo svojom srdci. Na pamiatku všetkých zapaľujeme sviece...

II. Spoločná modlitba (Otče náš, Zdravas, Odpočinutie večné ) a spev antifóny Zdravas Kráľovná; potom požehnanie urnového priestoru.

III. Pokračovanie v kostole

1. Hudba/ spev

2. Privítanie v kostole, otvorenie svätostánku, chvíľa ticha

3. Modlitba: číta kňaz.

4. Meditačné čítanie č. 1

5. Chvíľa ticha

6. Meditačné čítanie č. 2

7. Kladieme tymian do kadidla, hudba/ spev (počas hudby prichádzajú ľudia a kladú zrnká tymianu do nádoby pred paškálom.

8. Keď sprievod skončí, kňaz prednesie záverečnú modlitbu, rozlúči sa a zatvorí svätostánok.

9. Hudba/ spev


Texty

Modlitba (A. Grün, Moja modlitebná kniha, Bratislava 2012, 192.)

Kňaz: Milosrdný a dobrý Bože, dnes slávime slávnosť Všetkých svätých. Spomíname si na ľudí, ktorí žili pred nami a ktorí smrťou vstúpili do večnej slávy. Pripomíname si svätých, ktorých nám Cirkev kladie pred naše oči – mužov a ženy, ktorí tvojmu Duchu dovolili, aby ich premenil, apoštolov, mučeníkov, veľkých svätých, ako bol Augustín a Tomáš Aquinský, sväté ženy ako Katarína Sienská, Terézia Avilská, Hildegarda z Bingenu, svätých dnešných čias, ako boli Edita Steinová, Maximilian Kolbe, pápež Ján XXIII., kardinál Franz König, biskup Oskar Romero, kardinál Carlo Martini či zavraždení trapisti z Tibhirine v Alžírsku.

Keď dnes budeme sláviť Eucharistiu, budeme ju sláviť v spoločenstve týchto svätých. Modlíme sa „Otče náš“ s tými, ktorí touto modlitbou vyjadrovali svoju vieru i túžbu a zároveň prekonávali svoje pochybnosti. My všetci sa teraz modlíme slovami Ježiša – oni ako oslávení, my ako veriaci. No v modlitbe nášho Pána tvoríme všetci jedno spoločenstvo. Máme účasť na ich plnosti. Máme účasť na ich Duchu.

Tak nás chceš, dobrý Bože, touto slávnosťou posilniť v našej viere, aby sme ako svätci dôverovali tvojej láske a nechali sa premeniť tvojím Duchom. Svätí neboli dokonalí a neomylní ľudia, podobne ako nimi nie sme ani my. No nechali sa preniknúť tvojím Duchom.

Daj, nech tvoj Duch lásky prežiari naše silné stránky, aj naše slabosti, aby sa aj v nás skrze teba všetko zocelilo, zahojilo, posvätilo, stalo sa svätým...

Meditačné čítanie č. 1 (Podľa H. Nouwen, Duchovní život jako cesta, Praha 2012, 135-158.)

Čitateľ 1: Vo vydavateľstve Vyšehrad Praha vyšla nedávno nová kniha od Henriho Nouwena: „Duchovný život ako cesta“. Kniha je príbehom o jeho nehode, keď ho zrazilo auto a v nemocnici bojoval o život.

Henri Nouwen píše: Moja nehoda ma priviedla k bráne smrti a k novej skúsenosti s Bohom. Nenapísať o nej by bolo nevernosťou voči môjmu povolaniu hlásať Božiu prítomnosť vo všetkých časoch a na všetkých miestach. Knihy a články boli v mojom živote veľmi dôležité, ale práve prerušenie môjho každodenného života mi najviac odhalilo božské tajomstvo, ktorého som súčasťou. Podnes si živo spomínam na onen okamžik temného zimného rána, keď do mňa zozadu spätným zrkadlom narazila dodávka a odhodila ma na zem. Ako som ležal na kraji cesty a volal o pomoc, uvedomil som si, že sa môj život zmenil. Nevedel som, nakoľko je moje zranenie vážne, ale bolo mi jasné, že som dosiahol nezvratný bod, že niečo staré prišlo k svojmu koncu a malo sa vynoriť niečo nové, neznáme. Bol to veľmi hektický týždeň, zaplnený mnohými malými, nie zvlášť dôležitými vecami, ktoré mi brali všetok môj čas, zanechávajúc ma dosť unaveného, ba i trocha rozhnevaného. Požiadali ma, aby som pomohol ťažko postihnutému 14-ročnému čínskemu chlapcovi pripraviť sa do školy. V to štvrtkové ráno som sa skoro zobudil, a keď som sa pozrel z okna, videl som, že zem pokrýva žiarivá ľadová pokrývka. Predsa ma neodradí kúsok ľadu, pomyslel som si a šiel som. A potom sa to stalo.

Priviezli ma do nemocnice. Výsledok rtg ukázal 5 zlomených rebier. Zrazu som sa začal cítiť veľmi zle. Chcelo sa mi zvracať. Bude to vnútorné krvácanie – také bolo vyjadrenie lekárky. Bola nutná okamžitá operácia. Naraz som sa stal skutočným pacientom, celkom závislým na ľuďoch okolo. Spojenie súcitu a odbornosti lekárov a sestier mi pomohlo odstrániť strach. Ich úprimnosť ma zbavila úzkosti a posilnila moju schopnosť vyrovnať sa so situáciou. Niekde hlboko v sebe som cítil, že môj život je vážne ohrozený. A tak som seba samého nechal vstúpiť tam, kde som nikdy predtým nebol, do brány smrti.

Bolo to prvý raz v mojom živote, keď som vedome kráčal do toho zdanlivo hrozivého priestoru. Snažil som sa oslobodiť od sveta mojej rodiny, od mojich dejín, priateľov i plánov. Snažil som sa nedívať späť, ale dopredu. Čo však som precítil, bolo niečo, čo som nezažil nikdy predtým: čistú a bezpodmienečnú lásku. Pocítil som intenzívnu osobnú prítomnosť, prítomnosť, ktorá všetky moje strachy zahnala preč a povedala: Poď, neboj sa, ja ťa milujem... Bola to prítomnosť veľmi láskavá, nesúdiaca. Bola to prítomnosť, ktorá odo mňa vyžadovala jednoduchú dôveru. Nevidel som teplé svetlo, dúhu alebo otvorené dvere, ale cítil som prítomnosť, ktorá ma pozývala, aby som pristúpil bližšie a nechal bokom všetok strach. On, Pán môjho života bol tu a hovoril: Poď ku mne.

Ten pocit bol veľmi silný ako pocit domova. Ježiš otvoril svoj dom a akoby hovoril: Tu je miesto, kde patríš. Slová, ktoré hovoril svojim učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov“ a „idem vám pripraviť miesto“, sa stali skutočnými. Vzkriesený Ježiš, ktorý je teraz so svojím Otcom, ma po dlhej púti vítal doma. Voči tomuto volaniu domov však predsa existoval určitý odpor. Čo mi najviac bránilo zomrieť, bol pocit nedokončených vecí, nevyriešených sporov s ľuďmi, s ktorými žijem alebo som žil. Bolesť zo zadržiavaného odpustenia, ktoré som neposkytol alebo mi nebolo poskytnuté, ma držala pripútaného k mojej zranenej existencii. Vo svojej mysli som videl mužov a ženy, ktorí vo mne vzbudzovali hnev, žiarlivosť, ba nenávisť. Mali nado mnou divnú moc. Pokiaľ som im zo srdca neodpustil, dával som im nad sebou moc, ktorá ma držala spútaného. Ďalej som videl, že tu boli ľudia, ktorí sa na mňa hnevali, ktorí neboli schopní myslieť alebo hovoriť a necítiť pritom veľké nepriateľstvo; nemusel som ani vedieť, čo som im vlastne urobil alebo povedal, a nemusel som ich ani poznať. Neodpustili mi, ale držali ma vo svojom hneve. Tvárou v tvár smrti som poznal, že ma v lipnutí na živote nedrží láska, ale nevyriešený hnev. Láska, skutočná láska, prúdiaca odo mňa alebo ku mne, ma robila slobodným zomrieť. Smrť túto lásku nedokázala zvrátiť, ale naopak ju prehlbovala a posilňovala. Tí, ktorých som vrúcne miloval, i tí, ktorí vrúcne milovali mňa, mohli nad mojou smrťou trúchliť, ale ich putá ku mne sa len posilňovali. Spomínali na mňa, robili ma súčasťou seba samých, a tak môjho ducha niesli so sebou na svojej púti.

Skutočný boj nespočíva v opustení milovaných ľudí. Skutočný boj má do činenia s tým, že som zanechal za sebou ľudí, ktorým som neodpustil a ktorí neodpustili mne. Tieto pocity ma držali pripútaného k starému telu a naplňovali ma smútkom. Naraz som pocítil intenzívnu túžbu privolať k svojej posteli všetkých, ktorí sa na mňa hnevali a na ktorých som sa hneval ja, objať ich, požiadať o odpustenie a sám odpustenie ponúknuť. Ako som cítil, že život vo mne slabne, pociťoval som hlbokú túžbu odpustiť a prijať odpustenie, opustiť akékoľvek hodnotenia a názory, zbaviť sa bremena súdenia. Povedal som priateľke: „Prosím, povedz každému, kto ma zranil, že mu zo srdca odpúšťam, a každého koho som zranil ja, prosím požiadaj, aby mi tak isto odpustil. Povedz im (v prípade, že zomriem), že cítim nesmiernu lásku k všetkým ľuďom, ktorých som poznal, teda aj k tým, s ktorými mám spor. Povedz im, aby ma nechali odísť do domu môjho Otca a verili, že sa tam moje spoločenstvo s nimi stane hlbším a silnejším. To bolo všetko, čo som mohol urobiť.“

Chvíľa ticha

Meditačné čítanie č. 2

Čitateľ 2: H. Nouwen ďalej píše: V dňoch po operácii som začal objavovať, čo to znamená, že som nezomrel. Bol som rád, že žijem, ale premýšľal som, prečo ma vlastne Ježiš ešte nezavolal domov. Bol som šťastný, že som znova medzi priateľmi, ale pýtal som sa, prečo je pre mňa lepšie, že sa vraciam do tohto „slzavého údolia“, keď ďalší život na zemi znamená boj, bolesti, ďalšie utrpenia a osamotenia. Moja najväčšia otázka bola táto: Prečo som nažive? Prečo som bol požiadaný, aby som sa vrátil na miesto, kde je láska taká komplikovaná, kde je také ťažké cítiť pokoj a kde je radosť tak hlboko ukrytá v bolesti?

Z umierania som sa naučil, že som povolaný zomrieť pre druhých. Niekde veľmi hlboko som si uvedomil, že umieranie je najdôležitejším skutkom života. Je voľbou medzi smrťou, ktorá dáva život, a smrťou, ktorá zabíja. Počas hodín môjho umierania boli moje najsilnejšie pocity sústredené na zodpovednosť voči tým, ktorí by moju smrť oplakávali. Budú trúchliť v radosti alebo cítiť vinu, vďačnosť alebo výčitky svedomia? Budú sa cítiť opustení alebo oslobodení?
Moja hlboká túžba po spojení s Bohom skrze Ježiša nepochádzala z opovrhovania ľudskými vzťahmi, ale z akútneho uvedomenia si pravdy, že umieranie v Kristovi môže byť skutočne mojím najväčším darom pre druhých.

Moje stretnutie so smrťou mi povedalo veľa nového o zmysle mojej fyzickej smrti a o celoživotnom umieraní sebe samému. Myslím si, že to, že som bol poslaný späť do života a jeho mnohých zápasov, znamená, že mám hlásať Božiu lásku novým spôsobom. Po kontakte s „druhým brehom“ sa zdá, že je treba vydávať nové svedectvo: Svedectvo, ktoré náš rozporuplný svet oslovuje z miesta bezpodmienečnej lásky. Moja skúsenosť Božej lásky počas hodín blízko smrti mi dala obnovené poznanie, že nepatrím svetu, temným silám spoločnosti. Som dieťaťom Božím, Ježišovým bratom. Moje nahliadnutie za zrkadlo života ma teraz vedie k myšlienke, či naše úporné lipnutie na tomto živote nie je znamením toho, že sme stratili kontakt s jednou z najdôležitejších viet nášho vyznania viery: vierou vo večný život.

S poznaním, že moja smrť mohla byť darom pre druhých, viem teraz i to, že tak isto je darom život, ktorý mám ešte žiť, lebo ako život tak aj smrť nachádzajú svoj pravý zmysel v sláve Ježiša Krista. Ničoho sa netreba báť. Vzkriesený Kristus je Pánom života i smrti. Jemu patrí sláva, pocta a vďakyvzdanie. Je možné, že to spätné zrkadlo prechádzajúcej dodávky sa ma dotklo len preto, aby mi to pripomenulo.

Modlitba na záver (Youcat, Modlitebná kniha pre mladých, Kostelní Vydří 2012, 132.)

Kňaz: Pane živých i mŕtvych, zverujeme ti všetkých našich blízkych zomrelých, ktorí nám veľmi chýbajú. Ďakujeme ti za všetko, čím pre nás boli, za všetko, čo sme spolu prežili, čo sme spolu zdieľali, z čoho sme sa radovali a čo nás zbližovalo.

Prosíme ťa za nich: Odpusť im, čím sa previnili. Daj, nech nič z ich života nevyjde naprázdno. Daruj im radosť z pohľadu na teba a z lásky k tebe v novom živote, ktorý smrť už nedokáže zničiť. Pomôž mi dovoliť im odísť. Uisťuješ ma, že tvoja láska je silnejšia než smrť, uteš ma vierou v zmŕtvychvstanie tvojho Syna, kým sa raz nestretneme v tvojom svetle. Amen.


::::Autorské práva: Farnosť Bratislava - Devínska Nová Ves