Na dnešný sviatok sv. Martina poslal nám list bratislavský pán arcibiskup. Citujem: "Dnes sme v prvom čítaní zo Sv. Písma a v evanjeliu počuli o ženách, ktoré si zaslúžia našu pozornosť. Obe ženy sú chudobné vdovy. Sv. Písmo ich predstavuje ako osoby s veľkou vnímavosťou, múdrosťou a silou, ktoré robia prekvapujúce rozhodnutia. Obe nekonajú podľa rozšíreného spôsobu myslenia, keď je na prvom mieste vlastný záujem. Tieto ženy prijali svoju ťažkú situáciu, nie sú naplnené ľútosťou nad sebou ani horkosťou voči iným. Životom kráčajú dopredu a svoju zložitú situáciu nesú tak, že získali takú vnútornú slobodu, ktorá nás privádza až do rozpakov. Učia nás rozlišovať medzi tým, čo je pominuteľné, a tým, čo zostáva...“
Príklady dvoch žien z Biblie sú naozaj pozoruhodné. Takých ľudí nebýva veľa, i keď by sme si možno sami vedeli spomenúť na podobné príklady. Ľuďom, čo nechodia do kostola, je bližší príbeh vdovy zo Starého zákona, ktorá sa podelila o jedlo, hoci sama veľa nemala. Niektorí by nám aj povedali: Takí by ste mali byť vy, veriaci! Príklad vdovy z evanjelia je zvláštnejší. Táto žena tiež nemá temer nič, a predsa dáva milodar na chrám vo výške svojej celodennej obživy. Prečo na kostol a načo, keď sa ten jej centík musel v chrámovej pokladnici priam stratiť medzi väčšími peniazmi!? V liste p. arcibiskupa sa píše, že „tie ženy rozlišovali to, čo je pominuteľné, od toho, čo zostáva“. Ale čo zostáva, keď nezostáva ani na živobytie?
Zostávať môže len to, čo súvisí s nami osobne. Naši predkovia hovorievali, že „chudoba cti netratí“. Mysleli tým, že človek môže byť chudobný, podceňovaný, ale pritom si môže zachovať sebaúctu, vedomie vlastnej dôstojnosti. Takúto sebaúctu si môžeme len ťažko namýšľať. Ľahšie si sebaúctu zachováme, keď nám pomáhajú iní svojou úctou, žičlivosťou, láskou voči nám. Nebýva to však také časté, akoby sme si želali. Podľa kresťanskej viery našu úctu nám garantuje sám Boh. Viera v túto garanciu nie je východisko z núdze, ale východisko ku všetkému. Okolo tejto témy sa stále krúti aj text Listu Hebrejom. Autor listu, pravdepodobne bývalý židovský kňaz, porovnáva kňazstvo, ktoré poznal, a kňazstvo, ktoré objavil v Ježišovi Kristovi. V 9. kap. píše, že kňaz, keď koná svoju službu, vstupuje do svätého priestoru. Tým je v chráme svätyňa, kam iní vstúpiť nemôžu. Vo svätyni sa má stretnúť s niečím, čo je ľuďom bežne skryté – s tajomstvom Boha i ľudskej existencie. Aby sa to podarilo, používali kňazi rôzne metódy: modlitby, obety zvierat, kadidlo, rôzne ceremónie. Napriek snahe stále sa zostávalo vonku – vo vedomí hriechu, mimo tajomstva. Čo zmenil Kristus? Žil pred Bohom a ľuďmi sám za seba a seba obetoval, nie cudziu krv. A potom, nevstúpil do svätyne z tehly, dreva či kameňa, ale do neba, „aby sa nás pred Božou tvárou zastával“. Ceremónie skončili, začalo prebývanie v nebi...
Nebo je v kresťanstve označením spolužitia s Bohom, spolumyslenia a spolukonania s ním. Apoštol Ján raz napísal, že Boh je väčší ako naše srdce (1 Jn 3,20). Tak ako počúvame niekedy svoje srdce, ako bije, môžeme počuť, ako bije Božie srdce pre nás. Ak sme v Bohu a on v nás, nie sme už vonku, vo vedomí hriechu – aj keď, zaiste, máme hriechy. Sme však už prijatí, vo vnútri vzťahu, ktorý si Boh vytvoril k nám a zjavil nám ho v Kristovi. Už nerobíme predovšetkým ceremónie, ale s Bohom sa stýkame tak, že v ňom žijeme. Nerobíme však stále ešte ceremónie, najmä my katolíci? Ako kto, ale ani sv. omša nie je ceremónia, je to rozhovor s Bohom o našom živote a prežívanie lásky, ktorú nám dal v Kristovi. A cieľom nie je ustavičné prosíkanie, aby sa Boh nad nami zmiloval, ale skúsenosť takej istoty, ktorá mení svet. Pán arcibiskup vo svojom liste k sviatku sv. Martina cituje zo životopisu, ktorého autorom je staroveký historik Sulpicius Severus: „Keď sv. Martin prechádzal cez Alpy, zišiel z cesty a prepadli ho zlodeji. Chceli ho zabiť, ale zatiaľ ho len zajali. Strážca sa ho spýtal, či sa bojí. Martin mu mal povedať, že nikdy nebol taký slobodný od strachu, pretože vie, že Pán bude pri ňom a že je mu skôr ľúto svojho strážcu, lebo si nezasluhuje Božie milosrdenstvo, keď sa venuje lúpežníctvu. A začal s ním rozprávať o evanjeliu. Zlodej sa stal napokon veriacim, Martina prepustil a poprosil ho, aby sa za neho modlil.“ Môže sa stať podobný príbeh aj dnes? Ale, iste. V časoch mojej mladosti, keď boli kresťania prenasledovaní, sme evanjelium viac hlásali životom ako rečami. Mnohí kresťania, mnohí kňazi a biskupi boli vo väzení a ich príklad sa často dotkol aj ich dozorcov.
Podľa dohody v našom arcibiskupstve bude dnes na konci sv. omše ešte zbierka, aby sme niečo vykonali podľa príkladu Sv. Martina. Tento rok pôjde výnos zo zbierky na prístroje pre školy v Levoči a Bratislave, kde chodia zrakovo postihnuté deti. Zbierka je iste dobrá myšlienka. Náš cieľ však musí byť väčší: Aby sme sa pred svetom nechválili svojimi občasnými dobrými skutkami, ale uctili si aj dnes v našej cirkvi ľudí, ako boli vdovy, o ktorých sme dnes čítali z Biblie a takýchto ľudí posunuli v cirkvi do popredia. A napokon, aby sme si ako biskupov a kňazov volili aj dnes takých ľudí, ako bol sv. Martin.